Limnokvarcity sú sladkovodné kremence, ktoré vznikli vyzrážaním voľnej kyseliny kremičitej z pomerne chladných roztokov na konci vulkanickej činnosti v plytkých sladkovodných panvách. Najznámejšie ložiská sú práve v Žiarskej kotline a jej okolí, kde majú hrúbku 1 až 20 metrov a vystupujú uprostred bentonitov, kaolínov a ryolitových tufov. Najznámejší výskyt limnokvarcitov je v Bartošovej Lehôtke, Starej Kremničke (Jelšový potok), Lutile, Slaskej, Kopernici. Najvýznamnejším ložiskom je ložisko Stará Kremnička - Kotlište, kde sa v minulosti ťažili limnokvarcity pre výrobu ferosilícia (zliatina železa s kremíkom).
Chemicky ide o skoro čistý oxid kremičitý (SiO2), ktorého limnokvarcity obsahujú 94 - 98 % a rad ďalších oxidov. Sú to hlinitý, železitý, vápenatý, horečnatý, titaničitý, manganatý. Čo je veľmi dôležité, sú zväčša výrazne opálového vzhľadu, rôznych farieb - biele, svetlosivé, tmavosivé, čierne, ale nájdu sa aj žlté a červené. Sfarbenie je spôsobené prítomnosťou organických a ílovitých látok a už spomínaných oxidov.
Takáto je charakteristika limnokvarcitov podľa náučného slovníka.
Pozrime sa ešte do slovníka cudzích slov - slovo "limno" pochádza z gréckeho jazyka a znamená pri zložených slovách jazero, barina. Ďalšia časť slova "kvarcit" znamená v slovenčine kremenec, teda jazerné kremence, myslím si, že je to už zrozumiteľnejšie.
Limnokvarcity môžeme veľmi často nájsť pri hubárčení na Potôčku, nad Lutilou na Slobodnom, v Kopernickej doline. Ide o menšie úlomky, ale aj väčšie konglomeráty. Zadívajte sa lepšie a časti nájdete v týchto kameňoch aj zvyšky rastlín.
Vznik limnokvarcitov v Žiarskej kotline vysvetľujú rôzne teórie. Možno najjednoduchšia a najpochopiteľnejšia teória je teória o vzniku našej Zeme, keď po ukončení intenzívnej treťohornej sopečnej činnosti začali na tomto území vyvierať teplé pramene kyseliny kremičitej vo forme akýchsi terás. Termálne pramene, ktoré prenikali do jazerných priestorov, sa rýchlo ochladzovali, miešali sa s jazernou vodou, vytvárali gél, z ktorého sa neskôr vyzrážali limnokvarcity. Je známe, že v obdobiach vulkanickej činnosti boli vody značne obohatené oxidom kremičitým. Teplota, pri ktorej sa dostávali termálne vody do močarísk a jazier, nebola vysoká, o čom svedčia aj nálezy organickej hmoty v jednotlivých kameňoch. Napríklad organická hmota rašelinového pôvodu sa zachovala u čiernych limnokvarcitov, ktoré pri vyžíhaní (ohrev pri vyššej teplote) strácajú na váhe až 3,8 % (strata žíhaním). Rastlinné zvyšky v limnokvarcitoch skúmal už v roku 1847 Dionýz Štúr - v lokalitách Lutily a Hliníka nad Hronom. Najviac sú zastúpené rákosovité druhy. D. Štúr spomína aj nálezy kostí cicavcov a hlavu hmyzožravca pri Hliníku nad Hronom.
Dionýz Štúr - významný geológ a prírodovedec, sa narodil v roku 1827 v Beckove, umrel v roku 1893 vo Viedni. Matematiku a fyziku študoval vo Viedni, v rokoch 1847 - 1848 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Keď mu maďarské úrady odobrali pre národné cítenie štipendium, odišiel v roku 1849 do Viedne, kde pracoval až do konca životy. Zastával tu rôzne vysoké funkcie, najmä riaditeľa Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, dvorského radcu a pod.
Stal sa geológom svetového mena, ale bol aj významným zoopaleontológom a fytopaleontológom. Rozvinul európsku geológiu (študoval Alpy, slovenské hory, mapoval južné Čechy), no do povedomia Európy zapísal slovenskú národnú vedu, najmä geológiu, geografiu a botaniku. Napísal takmer 270 vedeckých prác, ktoré publikoval najmä v časopisoch viedenského geologického ústavu. Hoci pôsobil vo Viedni, patrí medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej.
V minulosti sa limnokvarcity často používali aj na výrobu mlynských kameňov a to tak, že boli okované železnými obručami. Nálezy mlynských kameňov v teréne hovoria o priemere 100 - 150 cm a hrúbke do 50 cm, s vysekaným otvorom v strede kameňa.
Mlynské kamene sa používali predovšetkým na mletie rúd. Ťažba limnokvarcitov sa robila jednoduchým, na ľudskú prácu náročným spôsobom. V miestach, kde vychádzalo limnokvarcitové ložisko na povrch, sa založil kameňolom aj do hĺbky až 10 metrov, pričom skrývková zemina sa vynášala v korýtkach na haldy. Mnohé lomy, najmä jamy a haldy sú už dnes zarastené stromami a vidieť, že tu vyrástlo niekoľko generácii stromov, z čoho odborníci usúdili, že tieto lomy začali zanikať pred 500 - 600 rokmi. Priložená mapka ukazuje veľmi názorne lomy súčasné, aj zaniknuté.
Po druhej svetovej vojne sa z bielych limnokvarcitov vyrábali pre chemický priemysel tzv. sitexové kocky, ktoré sa používali na výsteľku mlecích bubnových mlynov.
Prečo píšeme v súvislosti s osídlením Žiarskej kotliny v praveku o limnokvarcitoch?
Takáto otázka je, samozrejme, namieste, aj keď samotné limnokvarcity (z pohľadu úplného laika obyčajné skaly) sú celkom zaujímavé. Moderné výskumy najstaršej vývojovej epochy ľudstva - paleolitu, vyžadujú komplexné metódy bádania, ktoré sú napojené aj na ďalšie vedecké disciplíny.
Paleolit je staršia doba kamenná. Najstarší úsek ľudských dejín v starších štvrtohorách. V tomto období sa objavujú primitívne okruhliakové nástroje a neskôr aj nástroje štiepané. Človek sa živil zberom, lovom, naučil sa používať oheň. Staršie štvrtohory sa začínajú asi pred 3 miliónmi rokov a doznievali asi pred 150 tisíc rokmi. V strednom paleolite (150 000 - 40 000 r.) vzniká takzvaná industria, ktorej nositeľom bol neandertálsky človek.
Toľko na vysvetlenie, pokiaľ sa týka časových období.
Neandertálsky človek - Homo sapiens neandertalis. Pomenovanie dostal podľa náleziska kostrových zvyškov v Neandertahle pri Düsseldorfe v roku 1856. Neandertálsky človek žil na našom území a území od severnej Afriky až po Uzbekistan od 100 000 do 30 000 rokov pred našim letopočtom. Mal nízke čelo s mohutnými nadočnicovými oblúkmi, muži boli vysokí okolo 160 cm a ženy okolo 150 cm. Ovládal oheň a vyrábal kamenné nástroje.
Nájsť kostrové pozostatky je veľká vzácnosť a na Slovensku sa našli len v Gánovciach a Šali. Preto sa jeho pobyt v tej-ktorej lokalite usudzuje najmä podľa nálezov kamenných nástrojov.
Vráťme sa znovu k limnokvarcitom. Boli vlastne základnou surovinou na výrobu pracovných nástrojov vzhľadom na výskyt v prírode, ľahkú štiepateľnosť, ale aj tvrdosť - tak iste vznikla ich možnosť používania ako pracovných nástrojov na opracovávanie dreva, ďalej pri love a zbere plodín, koreňov a pod. Z dobre štiepateľných kremičitanov, ktoré sa na Slovensku nachádzajú, sa skutočne, ako najlepšie pre štiepané nástroje (industriu) ukazujú limnokvarcity zo Žiarskej kotliny.
Archeologický bádateľ Juraj Bárta vyslovil názor, že keďže sa našli limnokvarcitové nástroje v okolí Bojníc a Prievidze, kde nie sú prírodné náleziská uvedených surovín, o kontakte bojnických a prievidzkých neandertálcov s neandertálcami zo Žiarskej kotliny. Veľmi dobrým dôkazom je nález kremenného porfýru (horniny, ktoré majú v základnej jemnozrnnej štruktúre väčšie kryštály) z náleziska v Prievidzi spred asi 150 tisíc rokov. Ide o hrotovité oblúkové driapadlo, ktoré neandertálsky človek používal ako rôzne škrabky, ale aj na rezanie. Podrobné analýzy ukázali, že tento nástroj pochádza z Pohronia.
Aj iné nálezy na Slovensku hovoria o prenose takýchto materiálov do oblastí, kde sa v prírode nenachádzali.
Pohronský limnokvarcit bol zistený aj na strednom Považí v Stankovciach. Všetky tieto nálezy poukazujú na pozoruhodný akčný rádius kontaktov výrobcov štiepaných nástrojov. Použitie limnokvarcitových nástrojov na Poiplí, dolnom Pohroní, dolnej Nitre, strednom a dolnom Považí, hovoria o limnokvarcitovej surovine a výrobcoch nástrojov, ako o popredných výrobcoch na Slovensku.
Juraj Bárta uskutočnil podrobnejší prieskum Žiarskej kotliny a Kremnického pohoria v roku 1976, lebo s ohľadom na to, že ide o významnú oblasť kremičitanov, a to najmä limnokvarcitov a jaspisov, ale aj obsidiánov, ktoré boli významnou surovinou na výrobu pracovných nástrojov. Výsledky prieskumu ukázali výskyt a nálezy štiepanej industrie v chotári obce Jastrabá, ďalej v Kremnici na Šibeničnom vrchu, menšie výskyty sa našli v Kremnických Baniach, Lovčici, Lutile, Nevoľnom, Ostrej Lúke, Šašovskom Podhradí a Žarnovici - Revištskom Podzámčí.
Alexander Zrebený (Dejiny Novej Bane) považuje za najväčšie paleolitické nálezisko na Pohroní Žiar nad Hronom - lokalita Kupča - 2 až 5 km severozápadne od mesta. Povrchový zber tu bol vykonaný v roku 1980 a našli sa tu zhluky štiepanej limnokvarcitovej industrie. A. Zrebený vyslovuje teóriu, že pravdepodobne tu ide o výskyt dvoch druhov nástrojov, čo by svedčilo o tom, že tu mohla byť aj dielňa v mladšom paleolite so svojim tvorcom pravekým človekom, Homo sapiens sapiens (človek rozumný).
Tieto uzávery vyplývajú pravdepodobne z článku Juraja Bártu, ktorý toto nálezisko označil za najstarší archeologický nález na Pohroní. Vychádzal pritom z nálezov obyvateľa Žiaru nad Hronom Egona Wiedermanna. Na základe týchto nálezov tu bol naplánovaný rozsiahly archeologický výskum, o ktorom sa mi už nepodarilo zistiť žiadne podrobnosti (je možné, že sa neuskutočnil).
Štiepané nástroje z náleziska Kupča pri Žiari nad Hronom
Ďalšie štiepané nástroje sa našli aj asi 800 m od stredu obce Lehôtka pod Brehmi, kde sa dá predpokladať, že ide o ďalšie sídlisko neandertálskeho človeka.
Všetky tieto nálezy dosvedčujú, že Žiarska kotlina bola osídlená už pračlovekom, ktorý sa sem dostal pravdepodobne z Hornonitrianskej kotliny.
Odborníci priznávajú, že systematický výskum Žiarskej kotliny sa nekonal a v podstate ide o náhodné náleziská pri rôznych výkopoch alebo pri oraní, keď sa na povrch zeme dostanú odštepky z výroby limnokvarcitových nástrojov alebo, ako sme už písali, industrie. V predstavách archeológov ide o akési dielne, v ktorých sa nástroje vyrábali a odpad - odštepky - zostal na mieste, nástroje sa, samozrejme, použili, a tak sa tu obyčajne nenachádzajú. Takáto "dielňa" alebo paleontologická stanica, sa našla pri Lutile, severovýchodne od obce na podlhovastom sprašovom chrbte, ktorý pretína cestu Lutila - Slaská. Tu sa našiel väčší počet kremičitých odštepkov, medzi ktorými bolo aj väčšie čepeľové škrabadlo. Nález potvrdzuje, že táto stanica vznikla výrobou nástrojov a vylučuje, že uvedené odštepky vznikli prirodzeným rozpadom limnokvarcitov.
Koniec koncov, Lutilský potok prináša každý rok množstvo takýchto odštepkov, ktoré sa do neho dostávajú pri väčších vodách.
Všetky uvedené skutočnosti svedčia o tom, že Žiarska kotlina bola osídlená už v praveku a chcel by som len upozorniť, že najmä pri jarných prechádzkach sa pri pozornom pozorovaní prírody môže aj nám podariť nájsť miesto, kde boli praveké nástroje vyrábané.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára