Na trestnej výprave proti Kvádom 11. júna 172 obkľúčila germánska presila (teda Kvádi) rímske vojská, ktoré práve prechádzali hornatým územím dnešného Slovenska a odrezala im prístup k vode. Pred ich porážkou ich zachránil "zázračný dážď". V diele HISTORICA ROMANA, ktoré spísal Casius Cocceianus, sa táto udalosť uvádza nasledovne:
"Lebo, keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu Barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navonok zahatali, aby Rimania odnikiaľ nemohli získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zostali stáť v šíku na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakov a spustil sa veľký lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah..."
Takáto udalosť sa stala niekde ma Slovensku, dodnes sa presne nevie kde. Skutočnosťou ale je, že rímsky cisár Markus Aurelius, ktorého volali tiež "filozof na tróne", v gréčtine napísal počas uvedenej vojny spis "Te eis heunaton" (Hovory k sebe samému), ako on sám uvádza, v zemi Kvádov nad Graunuom, teda v zemi "Kvádov nad Hronom". Archeológovia predpokladajú, že toto miesto je niekde pod Hronským Beňadikom. Ak však zoberieme do úvahy, že rímske légie zvykli zanechávať na svoj pobyt kamenné pamiatky, možno raz bude aj toto miesto objavené.
Jedna takáto pamiatka bola objavená uprostred tzv. Hronskej tabuli – oblasti, kde sa už Hron predral vrchmi a vyšiel na rovinu v Želiezovciach, kde je starý gotický kostol z roku 1310. V tomto kostole sa nachádza vrchná oltárna doska, ktorá je zhotovená z rímskeho sarkofágu, zdobeného rímskymi vojenskými znakmi. Tento kameň bol nájdený vo vykopávkach v roku 1736. Možno sa celý pobyt Marka Aurélia odohral v týchto miestach, ale možno aj niekde inde. Myslím si, že je tu stále priestor pre presvedčivejšie dôkazy.
K niektorým citátom z tohto diela, ktoré vzniklo pri Hrone, sa však ešte vrátime.
 |
| Prvé kvapky Hrona sa dávajú na 198 km dlhú cestu do Dunaja |
Rieka Hron je druhou najdlhšou riekou pretekajúcou Slovenskom. Pramení pod Kráľovou Hoľou v nadmorskej výške 980 metrov. a po 298 km dlhom toku sa pri Štúrove vlieva do Dunaja, teda prekonáva úctyhodný výškový rozdiel 868 metrov. Plocha povodia Hrona je 5454 km². Dĺžka stredného Hrona, ktorý preteká Žiarskou kotlinou, je okolo 60 km. Povodie Hrona, ktoré bolo aj v minulosti nositeľom života a lepších podmienok pre život a prácu ľudí, je zásobované vodou z ďalších riek v Žiarskej kotline, ktorá je hlavným predmetom nášho záujmu. Ide najmä o prítoky Rudnice, Lutilského potoka s prítokmi Slaskej a Kopernického potoka, Belianského potoka a Kľakovského potoka. Povodie Lutilského potoka ná 146 km², dĺžku toku 19 km pri výškovom rozdiele 700 m a priemerný prietok pri dolnom toku 2,08 m3/sec. Pramení na východných svahoch Vtáčnika. Celkovo žije v povodí Hrona okolo 500 tisíc obyvateľov
Zázračný dážď znázornený na stĺpe Marka Aurélia v Ríme
Povodie Hrona je asi zo 40 percent zalesnené. Priemerný ročný prietok je na jednotlivých staniciach nasledovný: v Brezne 8,05 m3/sec, v Banskej Bystrici 27,9 m3/sec a Novej Bani 49,5 m3/sec. Pri extrapolácii môže byť priemerný ročný prietok v Žiari nad Hronom okolo 40 m3/sec, minimálny okolo 6 m3/sec a maximálny 800 m3/sec. Také sú technické parametre rieky, ktorá po stáročia prinášala ľuďom obživu a prácu.
Obživu prinášal Hron najmä bohatým výskytom rýb, za zmienku stoja hlavne bohaté úlovky sumca obyčajného, ktorý bol bežnou a aj najväčšou rybou v Hrone. Na Slovensku sa vyskytli aj jedince s váhou 100 kg a dĺžkou 2 metre. Samozrejme, že v období, keď bola voda v Hrone čistá, vyskytoval sa tu celý rad iných vodných živočíchov, vrátane rakov a pstruhov.
Hron prinášal a prináša úžitok aj poľnohospodárom, či už zavodňovaním pozemnými vodami alebo prinášaním úrodnej pôdy pri povodniach, ktoré však na druhej strane spôsobovali roľníkom značné škody.
Posledná povodeň, ktorá spôsobila značné hmotné škody aj v ZSNP, vznikla po silných jesenných dažďoch začiatkom októbra v dňoch 21. a 22. októbra 1974. Voda sa prevalila cez ochrannú hrádzu smerom na novovzniknuté prevádzky hutníckej druhovýroby a zaplavila lisovňu, stavebné prvky a tubáreň. Následky povodne sa zmiernili otvorením hrádze na opačnej strane - vypustením vody na Farské lúky. Neskôr bola hrádza chrániaca ZSNP navýšená.
Nie zanedbateľný bol prínos rieky v zimných mesiacoch. Spravidla roľníci, ktorí vlastnili dopravné zariadenia, sa zaoberali rúbaním ľadu na Hrone, jeho odvozom a uskladnením na chladenie v letných mesiacoch. Kryhy ľadu sa zasýpali drevenými pilinami a uskladňovali sa vo vybudovaných jednoduchých drevených skladoch a pivniciach. Samozrejme, že značná spotreba ľadu bola vo veľkých mestách, kde sa spotrebovával najmä v reštauráciách. V niektorých obciach boli zriadené obecné ľadovne, ktoré mohli používať všetci obyvatelia (Sv. Kríž nad Hronom, Dolná Trnávka). Zaujímavá situácia sa odohrala v zime 1872, ktorá bola veľmi teplá a ľad sa prakticky nevytvoril v celej strednej Európe, teda štátoch, ktoré vtedy patrili do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Ako uvádza súdobá tlač, "nastala veľká príležitosť na zbohatnutie rôznym špekulantom a podnikavcom". Len do Viedne bolo - najmä z Ruska - dovezené 507 082 ton ľadu za niekoľko miliónov zlatých. Vagón ľadu (20 ton) stál 110 zlatých (polročný plat učiteľa). Ťažil sa aj vo vysoko položených miestach Vysokých Tatier, ba aj v Demänovskej jaskyni. Následkom tejto zimy sa na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 objavil rad zariadení na výrobu ľadu aj zo Slovenska. Neuplatnili sa, lebo nasledujúce zimy už boli zase normálne a ľadu bolo dosť. Nám dnes už ani nepripadá čudné, že Hron skoro vôbec nezamŕza.
V určitom období pred rokom 1800, ale aj po ňom, sa na Hrone, najmä v Žarnovici a Hronskom Beňadiku, ryžovalo zlato. Prevažne išlo o zlato, ktoré uniklo zo stúp vo Vyhniach a Hodruši, najmä pri chybnej manipulácii so zariadením. Úrad Hlavného komorského grófa v roku 1788 vytýkal tento nedostatok baníkom z vyhnianskych a hodrušských banských závodov. Ďalším zdrojom mohli byť vody z dedičných štôlní Ferdinand z Kremnických vrchov a voznickej dedičnej štôlne. Ťažba zlata v Hrone však nikdy nezaznamenala výraznejší hospodársky význam.
Významné bolo v minulosti využívanie vodného toku Hrona na dopravu. Vlastne sa ani veriť nechce, že jedna, aj dnes z finančne náročnejších operácií pri výrobe, bola takto výhodne riešená. Na Slovensku sa pltníctvo a splavovanie využívalo na Dunaji, Dunajci, Hrone, Kysuci, Orave, Poprade, Váhu a Tise. Pltníctvo a splavovanie na Hrone bolo iste z vnútroúzemných riek Slovenska po Váhu asi najrozvinutejšie.
Pozrime sa do encyklopédií - podľa nich sa pltníctvo u nás vyvinulo možno v 13 - 14. storočí. Nakoniec rieka Hron a Žiarska kotlina je to písomne doložené už v darovacej listine opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Bližšie údaje sú však už potom až v 16. storočí.
Pohľad na rieku Hron s plťou pod Šášovským hradom
Plte, ktoré boli zostavené z kmeňov stromov, boli súčasne stavebným materiálom, ale prevážali sa aj kamene, stavebný materiál, drevárske výrobky, soľ, železné výrobky a slúžili aj na dopravu ľudí. Plavili sa po Hrone, potom Dunajom do stredného Maďarska, Srbska a Bulharska, teda do oblastí chudobných na drevo. Napríklad v 16. storočí sa na Váhu dovážala poľská soľ, ale v polovici 17. storočia sa na 15 - 16 pltiach plavilo z Ružomberka do Bratislavy niekoľko sto vojakov palatína Vesselényiho. Neskôr, po vyhnaní Turkov, sa začal veľký rozmach vo výstavbe Budapešti, a tak sa z Horehronia plavilo ročne 100 pltí so stavebným a palivovým drevom. Mnoho občanov z dedín pri Hrone sa zaoberalo práve touto profesiou.
Veľký rozmach zaznamenalo na Hrone splavovanie dreva. Bol tu vybudovaný prepracovaný systém dopravy dreva, hlavne z priľahlých dolín do Hrona a voľne dole Hronom na miesto ďalšieho spracovania. V minulosti sa toto drevo používalo najmä na výrobu dreveného uhlia. Dolinami sa drevo dopravovalo vodnými šmykmi, na ktorých v hornej časti boli vybudované jazerá (tajchy), z ktorých sa v prípade plavenia dreva vypúšťala voda. Plavenie dreva bolo výborne zabezpečené takýmito priehradami najmä na Horehroní. Plavenie dreva sa muselo vždy oznámiť obciam, že sa zvýši hladina vody, ktorej vtedy hovorili "tajchovnica". 23. júla navštívili Žarnovicu následníci trónu a budúci cisári Rakúska a králi Uhorska Jozef II. a Leopold I. a okrem iného študovali aj splavovanie dreva. Leopold I. v denníku zo svojej cesty uvádza:
"Cestou sme videli rieku Hron, po ktorej sa splavuje veľké množstvo stavebného a palivového dreva, z ktorého sa páli uhlie pre potrebu baní... Potom sme si prezreli výrobňu dreveného uhlia. Uhlie sa tu vyrába z dreva, ktoré sa sem dopravuje z blízkych vrchov pomocou prieplavu, širokého len 4 stopy a o voľačo viac ako jednu stopu hlbokého. Medzi vrchmi sa nachádza veľká nádrž na vodu, ktorá sa otvorí vtedy, keď chcú plaviť drevo nahádzané do malého prieplavu a ktoré voda prudko odnáša." (Ide o uhliarstvo Terézia, kde sa pálilo uhlie pre žarnovické huty z revištského panstva.)
Pre zachytávanie dreva na Hrone boli vybudované špeciálne hrable, na ktorých sa drevo zachytávalo. Súčasne bol na takýchto hrabliach vytvorený aj prechod pre plte.
Z ďalších zaujímavostí o využití rieky Hron stoja za zmienku plány Samuela Mikovíniho vybudovať pri Hronskej Dúbrave (Breznici) priehradu na Hrone, ktorá by bola zdvihla hladinu vody v potoku od Banskej Štiavnice, pravdepodobne by bolo potrebné aj otočenie smeru rieky a drevo by bolo možné dopravovať do blízkosti Banskej Štiavnice. Štiavnické lesy už boli natoľko vyťažené, že na intenzívnu banícku a hutnícku činnosť by už nestačili.
Vyššiu formu dopravy po rieke tvorilo hlavne už skôr spomínané pltníctvo. Na dopravu pltí už museli upravovať aj niektoré časti riek a tieto si vyžadovali optimálnu hĺbku 0,6 - 0,7 metra. Drevo muselo byť čiastočne vysušené a ihličnaté, aby nenasiaklo vodou a nepotopilo sa. Špecificky ťažšie tvrdé drevo sa splavovalo skúsenými pltníkmi len v určitom pomere s ihličnatým drevom.
Samostatným umením bola výstavba plte, ktorá má svoju vlastnú technológiu. Plťové drevo malo zväčša dĺžku od 8 do 30 m, pričom sa muselo sústrediť drevo zhruba rovnakých rozmerov na osobitných skládkach. Brvná boli špeciálne spolu spájané drevenými klinmi a drevenými húžvami. Vpredu aj vzadu boli upevnené krížne brvná, tak isto boli na oboch stranách namontované kormidlové žrde. Spolu tvorilo plť 10 až 16 brvien.
Plte mali v strede na vyvýšenom mieste proti vode vybudovanú búdku, kde mávali pltníci odložené šaty a jedlo. Samozrejme, že k vybaveniu plte patrilo rôzne náradie, ako húžvy, laná, háky, brzdiace tyče, nebožiece (vrtáky), sekery atď.
Plť riadila skupina až 16 pracovníkov (mužov), pričom tam musel byť vedúci, 6 až 8 brzdičov a 7 až 9 pltníkov, ktorí kormidlovali a odtláčali plť od brehov. Denný výkon plte bol 14 - 45 km, priemerne 30 km. Z Banskej Bystrice sa plavila plť do Ostrihomu za 5 dní, cesta späť do Banskej Bystrice vozom trvala ďalšie dva dni.
Zaujímavé skúsenosti s pltníctvom zaznamenal Miloslav Košta z Lovče, ktorý spracoval písomné poznámky svojho otca Ľudovíta, ktorý si ich poctivo zaznamenával:
Lovčania
sa v minulosti často živili aj pltiarkou, tak, že si
privyrábali splavovaním dreva po Hrone na pltiach. Drevo sa vozilo
až z horehronských dedín do ústia Hrona s Dunajom.
Najčastejšie do Kiveždi.
Starý
otec Anton Košta tiež zaúčal svojich synov do tohto remesla.
Najprv to bol Štefan, Michal a potom Ludvik. Mladší bratia už
nepltníčili, lebo preprava dreva do Maďarska sa znížila a okolo
roku 1930 sa začalo prepravovať železnicou a nákladnými
autami. V Lovči však mala
„pltiarka”
tradíciu od
nepamäti a aj preto boli Lovčania najlepšími pltníkmi
v širokom okolí. Vyrástli pri Hrone a vzťah k tomuto
remeslu sa prenášal po generácie z otca na synov.
Už
v pápežskej listine z roku 1209 pre Hornobeňadické
opátstvo sa spomína aj mýto od dreva splavovaného po Hrone (super
Geron) na juh. Ba
plte plaviace sa po Hrone umožňovali odvoz známych výrobkov
z kameňa, (mlynské
kamene, brusy, osličky).
Keď
už starší Ludvikoví bratia pravidelne pltníčili, Ludvik sa
občas, keď bola tichšia voda, zviezol s otcom z Horehronia
po Lovču a na nenáročných miestach si ako „zadník”
vyskúšal umenie splavovať plť. Doma na Kolčovanisku potom
vystúpil a plť v ceste s iným bratom pokračovala
ďalej . Ale v roku 1921, ako 18 ročný spolu s otcom, už
ako zadník splavil svoju prvú plť zo Šalkovej do Kamenína. Jeho
úlohou na zadnej časti plte bolo, riadiť sa pokynmi „predníka”
a ťahať veslom tak , aby sa zadná časť nedotkla brehu
a v rieke sa neotočila. Malo to však oveľa viac „fígľov”
a kto ich neovládal, alebo nerešpektoval zákonitosti rôznych
prúdov a nástrah rieky, ten na to často doplatil.
Keď
si po mnohých splavoch a niekoľkých rokoch vyskúšal aj miesto na
prednej časti plte, vedel postaviť plť a dobre poznal celú
rieku Hron, mohol sa ako „predník” uchádzať u faktora
o splavenie plte, ktorý u spoločnosti dojednával
prepravu dreva. Potom si našiel zadníka, zobral potrebné pltnícke
náradie, stravu, peniaze a mohol isť na zárobok. Myslím
že ani netreba pripomínať, že každý pltník musel byť aj dobrý
plavec.
Pri
tejto práci však bola treba aj odvaha, lebo plte sa nesplavovali
v žatve keď slnko najviac pálilo. Nebola to z nášho
terajšieho pohľadu rekreácia, ale drina. Plte sa začali splavovať
zavčasu na jar, keď sa na kopcoch Horehronia topil sneh. Voda bola
studená a v Hrone muselo byť dostatok vody. Splavovalo sa aj
po dažďoch, keď boli brehy plné vody. Často sa pltníčilo aj
v neskorú jeseň. Vždy však bolo rozhodujúce, či po celom
úseku Hrona bolo dosť vody. Cesta väčšinou trvala štyri - päť
dni, i viac, ale stalo sa, keď boli brehy plné vody, že na
miesto odovzdávky plte prišli za dva a pol dňa. To však bol
rekord a nevšedná udalosť. Pritom vyčerpanosť chlapov bola
mimoriadna.
Občas
sa stávali aj nehody a to najmä vtedy, keď bola rýchla voda.
Na Hrone bolo asi sedem nebezpečných miest pred ktorými mali
pltníci veľký rešpekt. Známa bola najmä beňadická skala.
Každý poznal tieto miesta Hrona a už ďaleko pred nimi, podľa
toku vody a situácie si povedali, ako budú s plťou cez toto
miesto prechádzať. Vždy sa to nepodarilo a došlo aj k tomu
najhoršiemu, že plť rozbili. Niekoľko pltí však išlo obyčajne
spolu za sebou aj preto, že ak bude treba, tak si navzájom pomôžu.
Takto aj menej skúsený videl ako ide plť pred ním a podľa
toho riadil svoju. Ak niekto plť rozbil, okrem toho že sa okúpal
v studenej vode, musel chytať plávajúce brvná a na
niektorom mieste plť znova „ zbiť ”. Potom sa pri ohni usušiť
a dohnať ostatných. Často z rozbitej plte brvná
pochytali ostatní pltníci aj niekoľko kilometrov od miesta, kde sa
rozbila.
Stávalo
sa, že s plťou vybehli aj na plytčinu. Potom nezostávalo iné
len sa povyzliekať, zobrať do rúk drúky, poskákať do studenej
vody a plť dvíhať. Aj v takýchto prípadoch si však
navzájom pomáhali tak, že takúto plť uviazali o ďalšiu
a snažili sa ju strhnúť po prúde. Občas sa stalo aj
nešťastie, čo však bolo zriedkavosťou. Ale predsa sa na Hrone
všeličo udialo. Aj mojej mamin starý otec, ktorý pochádzal
z Horných Opatoviec sa na Zvolenskej Filargónii utopil. Na
jeho plť sa nasunula ďalšia, ktorá ho stlačila pod vodu o dno
rieky. Pochovali ho potom vo Zvolene. Bolo to jedno z veľmi
nebezpečných miest pre pltníkov na Hrone.
Otec
si vo svojom zápisníku poznačil, že koncom mesiaca marca v roku
1924, boli veľké dažde. Hron bol vyliaty a lúky zaplavené
vodou, takže aj „ pltnica ” sa začala skoro na jar, keď voda
bola ešte veľmi studená. Už ako remeslo ovládajúci 21 ročný
predník aj s ostatnými Lovčanmi, vtedy využili dostatok vody
a začali splavovať plte. Na Horehronie sa vždy vyviezli
perzónkou- osobným vlakom.
- Prvú plť v tomto roku splavoval z Banskej Bystrice na Lehér, spolu so zadníkom, Laukom Bojom – Bojovie, ktorý bol od otca starší o 20 rokov. Na „trovu” ( útratu) si zobral 60,- Kč.
● Na druhej
ceste, znovu z Banskej Bystrice splavoval plť spolu s Bojom
ale len po
lovčianske
Kolčovanisko, poznačil si „ prišli ma ňanka vymeniť”
.Plť splavili do
Hronskej
Kamenici. Na trovu si zobral 60,-Kč.
- Tretia cesta z Banskej Bystrice do Hronskej Kamenici, tiež s Bojom. Na trovu si zobral 60,- Kč.
- Štvrtá cesta z Banskej Bystrice do Kamenína so zadníkom Bojom. Na trovu si zobral 40,- Kč.
- Piatu cestu z Banskej Bystrice do Kamenína išiel s Jánom Švehlíkom – Majneje. Na trovu si zobral 60,- Kč.
- Šiesta cesta bola zo Šalkovej do Kiveždi znova so Švehlíkom Jánom. Na cestu si zobral 60,- Kč.
- Siedma cesta bola zo Šalkovej do Hronskej Kamenice. Spoločníkom mu bol Jano Kabina – Beneje. Na trovu si zobral 60,- Kč.
- Ôsma cesta bola znova zo Šalkovej do Hronskej Kamenice spolu s Jánom Kabinom. Na cestu si zobral 60,- Kč.
Zo súpisu ciest
vidieť, že rok 1924 bol na pltiarku, teda aj zárobok dobrý, keď
na jar mohli po Hrone urobiť 8 ciest. Aký bol presne zárobok, to
sa mi nepodarilo zistiť. Ale otec spomínal že to bolo dobré
prilepšenie pre neho, ale najmä pre rodinu, lebo vtedy „hotové”
peniaze nebolo kde
zarobiť.
Odovzdávanie pltí
bolo na vopred určenom mieste za prítomnosti faktora, ktorý vždy
po každej ceste, za zvezenie dreva zinkasoval peniaze. V
dedinskej krčme sa potom obyčajne každému na ruku vyplácalo
tak, ako bolo vopred dojednané. V krčmách, ked pristali
s plťami Lovčania vždy bývalo veselo, najmä ak platil
faktor. Ale ak vraj faktor neplatil bolo vraj ticho ako v hrobe.
Takto posmešne však rozprávali len faktori. Každý si doprial
jedlo a niekoľko pohárikov tvrdého alebo vína.
Cesta
domov bola osobným vlakom, treťou triedou, kde si obyčajne aj
pospali. Ak pltníci predpokladali že v tej jari bude viacej
ciest, mohli si vybaviť Pltnícky preukaz na zľavu cestovného
z Brezna do Hronskej Kamenice. Bolo to však aj trochu
komplikované, lebo na preukaze musela byť fotografia a tú
mohli získať najbližšie v Žarnovici. Ale fotografie si
dávali robiť aj pri ceste pre plte v Banskej Bystrici.
Niektorí pltníci si vkladali preukazy do malých fliaš pre prípad,
aby ju nezničili ak sa aj s plťou vykúpu vo vode.
Otec
spomínal že na pltiarku chodil od svojich 18 rokov (1921) každý
rok, okrem rokov keď bol na vojenčine, až do mája roku 1928, keď
odišiel za prácou do do Francie.
 |
| Pltnícky preukaz L. Koštu z Lovče
Po dlhé roky pltiarky sa stalo aj mnoho
zaujímavých, zábavných ale aj smutných príhod. Otec s úsmevom spomínal na
príhodu ktorá sa stala na ním splavovanej plti po Hrone do Kamenína. Pltníci si
medzi stravou v hatyžáku viezli na potúženie aj prochockú pálenku -
ražovicu. Keď však vtedy otec fľašu s pálenkou vyberal tá sa mu vyšmykla z ruky, spadla
na brvná a fľaša sa rozbila. Keď to
uvidel zadník Lauko, zvalil sa bruchom na zadnú časť plte a začal piť
z Hrona. Keď sa postavil, zakašľal, spak ruky(opakom) si utrel ústa
a zakričal: „Ešte razila!“ Nuž, vtedy sa mohli bez obáv aj z Hrona
vody napiť.
Ďalšia príhoda sa stala po splavovaní vo
veľkom daždi, keď boli pltníci celkom premočení. Pred večerom odstavili šesť
pltí pri dedine Bíňa. Potrebovali sa povyzliekať a šatsto si ako – tak vysušiť.
Niekto navrhol aby išli požiadať o prespanie do mlyna. Mlynár im však ponúkol
na nocovanie akýsi prístrešok s čím chlapi neboli spokojní
a nasťahovali sa mu do mlynice. Mlynára presviedčali že sa potrebujú nie len
vyspať, ale si aj šatstvo ako tak povysúšať. Začal im po maďarský nadávať a
robil krik že ide zavolať “ bíro“, teda richtára.
Chlapi sa povyzliekali, políhali si na
drevenú podlahu a zakryli sa širicou čo bolo lepšie ako pod vŕbou pri Hrone.
Mlynár sa po nejakom čase vrátil aj s miestnou vrchnosťou s „bírom“. Ten
na nich hneď pri príchode po maďarský nakričal, že im rozkazuje a že on je
„bíro“ aby sa pratali a podobne. Chlapi rozumeli veď po maďarský sa ak-tak
vedeli porozprávať. Vtom spod širice vyskočil polonahý Štefan Sedliak, schmatol
richtára okolo pása a prasol ho o vrecia z múkou ktoré tam boli
naukladané a zareval po maďarský: „ Ty si bibas, nie býro, ja som
ruský legionár“. To zabralo a situácia sa zrazu zmenila. Domáci páni sa
upokojili a odišli. Ráno sa mlynárovi poďakovali podali si ruky
a išli splaviť plte na poslednom úseku do Kamenína. |
V roku 1919 navštívil Pohronie prezident I. Československej republiky Tomáš Garyk Masaryk a tiež sa plavil dolu Hronom na slávnostne vyzdobenej plti. Údajne pod Šášovským hradom ho pohostili pivom, ktoré sa chladilo v tom čase ešte v existujúcich hradných pivniciach.
Pozrime sa, čo sa podarilo zachovať v spomienkach ľudí z nášho kraja na túto profesiu. Pán Z. Dodek, ktorý spísal históriu pltníctva v lokalite Sv. Kríž nad Hronom: "... Pri sklade dreva, ktorý stál pri ceste do Ladomera stála aj drevená budova kancelárie drevoskladu a ubytovňa pre pltníkov, ktorí tu zbíjali plte. Medzi najznámejších pltiarov na rozhraní 19. a 20. storočia v Kríži patrili Jozef Oťapka "šikovateľ" a Štefan Hurtík (Koláreje) "faktor". Faktor vlastne zjednával prácu pre pltníkov, ale aj naloženie plte tovarom a odovzdanie tovaru v cieli cesty.
Plte zbíjali väčšinou chlapi zo susedných dedín (najmä z Lovčice a Trubína). Na Hrone v krížskom "Otoku" bol prístav pre plte, na mieste zvanom "Pod zámočkom" oproti opatovskému mlynu. Plte spúšťali na Turíce, keď bol v Hrone dostatok vody. Naraz sa plavilo 30 - 40 pltí. Pltníci z Kríža a okolitých dedín pltili drevo v službách drevárskych spoločností (Nathan Klein, fa Lichtenstein Wilczek) až do 1. svetovej vojny."
Zaujímavé sú aj spomienky Kuba Dubovského z Lovče, ktoré zachytil P. Truben. K. Dubovský pochádzal zo starej pltníckej rodiny: "Cez leto sme chodievali na pltiarku a v zime do hôr robiť okolo dreva. Keď sme išli do Brezna plte spúšťať, gazdiná nám napiekla čerstvého chleba a nabalila nám ho do kapsy. Mal nám trvať na celý týždeň. Prvú zastávku sme mali na Hronskej, potom v Radvani a potom v Brezne. Chodievali sme najradšej bosí, ba niektorí pltiari ani krpce nenosili so sebou, aby boli ľahší v chôdzi.
V Brezne sme plte robili pri Hrone z dlhých brvien, a to bez jediného železného klinca. Plť urobená z 10 - 15 brvien uniesla hodne dreva. Aj dosky sme kládli na plte, k tomu ešte hodne guľatiny. Kormidlo sme zavŕtali vpredu i vzadu. Predník a zadník museli byť mocní chlapi.
Keď bolo menej vody v Hrone, plť nám zastala na štrku. Bolo sa treba vyzliecť z kabanice, vojsť i do studenej vody a tlačiť plť. Ej, veru mnohí moji vrstovníci museli za tlačenie pltí zaplatiť životom. Ťažký veru bol chlebíček pltiarčenia."
Podobné spomienky nám zanechal aj Ing. Štefan Tesák, ktorého otec vykonával pltnícku prácu spolu s roľníckou a vždy na jar, keď bol v Hrone dostatok vody, išiel na plte - najďalej sa dostali do Štúrova. Bolo to už však v čase, keď dopravnú činnosť vykonávala aj železnica a pltnícka práca upadala. Pltníci mali už svoje stabilné prístavy, v ktorých nocovali, napríklad pri Revištskom Podzámčí, kde je aj dnes výhodné prístavisko výletných člnov. Samozrejme, že nebolo nejakým neobyčajným nešťastím, že plť sa po náraze na plytčinu rozbila. Vtedy bolo najvýhodnejšie dopravovať drevo, z ktorého bola plť zložená, no a keď pltníci museli pracovať v jarných studených vodách, určite tu nebola núdza o nemoci z podchladenia.
Pltnícka práca postupne zanikla pred druhou svetovou vojnou. Z pltníctva, ktoré na Hrone žilo a dnes je vlastne zabudnuté, nám z týchto spomienok zostávajú dve dobre znejúce slová - chodievali sme na "pltiarku" a ďalej "pltili" sme rôzne materiály. Poetické slová, ktoré už niet na čo používať.
Pre využívanie vôd Hrona však nastalo nové obdobie, ktoré prinieslo zakladanie priemyslu na Slovensku.
Voda z Hrona sa začala technologicky používať v závodoch budovaných pri Hrone. Súčasne rástli aj mestá, ktoré stále viac využívali čistú vodu a znečistenú ju v mnohých prípadoch vypúšťali do Hrona. Pre rieku to bola malá tragédia - voda sa oteplila, rieka zarastala trávou, vytratili sa ušľachtilejšie ryby a tie, ktoré zostali, bolo cítiť ropou. Stratil sa aj spomínaný sumec, ale už pred ním tu neboli pstruhy. Navyše sa začalo aj s úpravami toku a taký prírodou vynútený tvar, ako meandre Hrona, bol nahradený vyrovnaným tokom, ktorý už bol regulovaný kresanými kameňmi. V súvislosti s výstavbou Závodu Slovenského národného povstania sa vyrovnalo koryto Hrona a Lutilského potoka v dĺžke 2300 m. To všetko menilo Hron. Zo starého toku Hrona vzniklo v Žiari nad Hronom mŕtve rameno.
Závody vybudované v bezprostrednej blízkosti Hrona, ktoré boli priamo napojené na rieku, často vypúšťali znečistené vody, dokonca niekedy aj kontaminované jedovatými látkami. Otravy rýb boli v 60. a 70. rokoch časté. Zvlášť negatívne v tomto smere pôsobila najmä vybudovaná Biotika v Slovenskej Ľupči. Problémom bol aj vzrast počtu obyvateľov v mestách s nedostatočnou kapacitou čistiarní odpadových vôd. Mesto Žiar nad Hronom nemalo vôbec čističku odpadových vôd.
Rozvodnený Hron roku 1974, v pozadí Šibeničný vrch
Veľmi nepríjemná havária na rieke Hron v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého v ZSNP, sa odohrala v noci z 20. na 21. januára 1988, keď pri čerpaní odpadového hnedého kalu došlo k roztrhnutiu potrubia a hnedý kal, aj s alkalickými roztokmi, sa dostal do Hrona. V ZSNP bola táto havária spozorovaná až o 5.30 hod. ráno a podľa udania zodpovedných pracovníkov vniklo do rieky okolo 100 m3 tohto materiálu. Tento materiál silne znečistil rieku Hron a voda sa premenila na červený tok (známe boli ironické poznámky novinárov, že tu by bolo vhodné nakrúcať filmy o Indiánoch, napr. Príbeh červenej rieky). Zafarbená voda prešla po koryte Hrona až do levického okresu. Pri chemických analýzach sa prejavila v Hrone vyššia alkalita, ale podľa správ nebol spozorovaný úhyn rýb, ani ostatných vodných živočíchov a rastlín.
Posledné roky znamenali postavenie čističiek vôd vo veľkých mestách a závodoch, ale súčasne sa znižovala aj spotreba technologickej vody.
ZSNP venoval technickým opatreniam na znižovanie spotreby vody mimoriadnu pozornosť a aj pri neustálom zvyšovaní výroby sa spotreba znížila z 25 000 m3/rok v roku 1960 na 6000 m3/rok.
Tým sa zlepšila aj kvalita vody v toku, vrátili sa ryby, vtáky, zatiaľ však nikto neohlásil chytenie rekordného sumca.
Na Hron sa už nevrátia plte, ale Hron je najideálnejšia rieka na jej splavovanie vodnými turistami, pre ktorých sú tu už v sparných letných dňoch aj v Žiarskej kotline pripravené táboriská (Jalná, Lovča, Revište).
Vráťme sa ešte k filozofickým úvahám Marka Aurélia, ktoré napísal pred viac ako 1800 rokmi na brehoch Hrona:
"Je jeden svet zo všetkého sa skladajúci, jeden Boh cez všetko prenikajúci, jedna látka a jeden zákon. Ak je vo svete cudzincom ten, kto nepozná, čo je v ňom, je práve tak cudzincom ten, kto nepozná, čo sa v ňom deje.
Kdekoľvek treba žiť, tam sa dá aj dobre žiť. Zháňať sa za nemožnými vecami je chorobné. Nijakým slovom ani činom nesprav nijakú krivdu. Pomáhaj ľuďom podľa svojich síl. Neblúď už viac! Lebo ani tak nebudeš môcť čítať svoje zápisky, ktoré si si odkladal na starobu. Miluj odbor, ktorému si sa vyučil. Keby si mal žiť aj tritisíc, ba aj tridsaťtisíc rokov, i tak si pamätaj, že každý stráca len ten život, ktorý prežíva a prežíva len ten, ktorý stráca. Teda najdlhší a najkrajší život je jedno a to isté. Bolesť nie je neznesiteľná ani večná, ak si pripomenieš, že má svoje hranice a nebudeš ju zveličovať. Hoci Hippokrates vynašiel lieky proti mnohým chorobám, predsa sám ochorel a umrel.
Vystúpil si na loď, plávaj, pristál si, zostúp!
Rozmýšľaj o tom, že toľkí lekári už umreli, hoci predtým sa sami mračili nad chorými. Koľkí astrológovia, hoci predpovedali smrť iným akoby niečo veľké, koľkí filozofi, hoci mali desaťtisíc dišpút o smrti a nesmrteľnosti, koľkí vodcovia, hoci dali mnohých popraviť, koľkí tyrani s hroznou nadutosťou, akoby sami boli bývali nesmrteľní, zneužívali moc na ľuďmi a umreli. Preto prejdi v zhode s prírodou onú bezvýznamnú krátku chvíľu a odíďte zo sveta zmierení, akoby zrelá oliva pri padaní dobrorečila zemi, ktorá ju priniesla a ďakovala stromu, ktorý ju splodil."
Slovenský spisovateľ V. Zamarovský si z diela Marka Aurélia vybral jednoduchšie úvahy:
"Všetko ľudské je dym... Ľudský život je okamih; podstata života je neustála činnosť... Osud je záhadný, sláva premenlivá... Život je boj a putovanie cudzinou... Preži tento okamih (života) v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil... Všetko podlieha zmene. Ty sám si tiež v procese ustavičného zanikania a čiastočného odumierania. Tak aj celý svet."
Len pre zaujímavosť, toto dielo nebolo nikdy vydané, našlo sa v pozostalosti cisára Marca Aurélia, ktorý umrel v roku 180 vo Viedni pri morovej epidémii.
Silná filozofická úvaha na záver rozprávania o Hrone, ale určite pravdivá. Spočítajme ešte, koľko vody prešlo od tých čias v Hrone, keď túto úvahu skladal slávny Marcus Aurelius. Teda 2006 mínus 172 znamená 1834 rokov násobené priemerne 40 m3/ sec (v Žiari nad Hronom) vynásobené je to 2,309035 * 1013 kubických metrov vody, slovom 2,3 bilióna kubických metrov vody. Rezervou výpočtu sú priestupné roky, ktoré som nepočítal (aby bola tá rezerva) a bolo ich 457.
Hron preteká Žiarskou kotlinou naďalej a znova a znova prináša do nej život. Marcus Aurelius, ktorý našiel v týchto vodách filozofické myšlienky, pokračuje ďalej: "Maj rád ľudí, veď si od nich závislý tak, ako horný a dolný chrup, či ruky s nohami... Nehovorme nikdy, aký som nešťastný, že sa to stalo. Hovorme radšej som šťastný, že sa nestalo horšie..."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára