František Jozef I. sa stal ako 18-ročný cisárom Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1848. O štyri roky neskôr sa rozhodol zrealizovať veľkú okružnú cestu po Uhorsku a Sedmohradsku. Nás bude predovšetkým zaujímať návšteva tých slovenských miest, ktoré patria do okruhu nášho záujmu. Bude to predovšetkým Sv. Kríž, Banská Štiavnica a Kremnica.
Na tejto okružnej ceste navštívil postupne Šahy, Svätý Anton, Banskú Štiavnicu, Sv. Kríž, Kremnicu, Voznicu, Zlaté Moravce, Nitru a Nové Zámky. Po niekoľkodňovom prerušení nasledovala východná časť Slovenska - Košice, Prešov, Michalovce, Levoča, cez Štrbu a Hybe sa dostal do Liptovského Mikuláša, Ružomberka a ďalej cez Turiec, Oravu, Trenčín a Trnavu do Bratislavy (Prešporku), kde cestu ukončil a vlakom odišiel do Viedne.
Cesta trvala od 7. júla do 14. augusta a cestovalo sa, samozrejme, kočom ťahaným koňmi.
Určite najväčšieho privítania sa mu dostalo v Banskej Štiavnici,ktorú navštívil 7. júla po prenocovaní vo svätoantonskom kaštieli. Mesto bolo výborne pripravené, vyzdobené boli všetky brány do mesta a z mesta, navyše boli vybudované niektoré nové ozdobné brány. Všetci vítajúci remeselníci, mešťania, baníci, banskí úradníci, akademici, školská mládež, učitelia a profesori boli oblečení v slávnostných uniformách (len ako príklad, úradníci magistrátu museli mať čierne fraky, čierne pantalóny, nemecké čierne klobúky, biele vesty, kravaty a rukavice). Veľmi plastický obraz z archívnych materiálov vytvorila o tejto návšteve v Banskej Štiavnici E. Kašiarová - v jej práci je popis výzdoby, sprievodu a pod.
Cisár navštívil aj Vindšachtu, kde si prezrel prácu v bani a po prezlečení sa do špeciálnych odevov sfárali spolu s arcikniežatmi Albrechtom a Ernestom do štôlne Felix. Na povrchu si prezreli prevádzku výroby banských lán, zápalných šnúr a prehliadli si stupu č. 6. V Banskej Štiavnici si prezreli chemické laboratórium, knižnicu Banskej akadémie, zbierku minerálov a kabinety banskej akadémie. Tak isto si prehliadol štôlňu Glanzenberg. Menoslov týchto baníkov sa nachádza na pamätnej tabuli, ktorá je inštalovaná na opornom múre klopačky v Banskej Štiavnici.
Ubytovanie mal cisár pripravené v Kamerhofe. Za zmienku stojí, že na záver návštevy banských miest udelil povolenie vyplatenia trojdňovej gratis odmeny baníkom, ale najmä to, že omilostil 30 baníkov, ktorí boli po vzbure 16.2.1852 uväznení.
Na druhý deň, 8.7., odišiel cisár do Kremnice, cestou si však urobil dlhšiu zastávku vo Svätom Kríži, kde predovšetkým navštívil v tom čase tu pôsobiaceho Štefana Moysesa. Rímsko-katolícky biskup Š. Moyses musel byť skutočnou autoritou, keď ho svojou návštevou poctil sám cisár František Jozef I. Nakoniec, 30.augusta 1850 (dva roky pred návštevou), cisár ocenil jeho schopnosti a aj proti jeho vôli ho vymenoval za banskobystrického biskupa. Stalo sa to po dobrovoľnej rezignácii predchádzajúceho biskupa Jozefa Rudnyanszkého. Predtým Š. Moyses pracoval v rokoch 1849 - 1850 vo Viedni ako kráľovský dôverník. Tu sa zaslúžil na povýšení záhrebského biskupstva na arcibiskupstvo. S.H.Vajanský to komentoval: „... o čo sa usilovali Chorváti veľmi dávno, to dosiahli pričinením Slováka Moysesa...“ A tak sa v roku 1852 vo Sv. Kríži stretol cisár František Jozef I. a Štefan Moyses - 22-ročný cisár a 55-ročný slovenský biskup. O čom sa asi mohli rozprávať pri neoficiálnom stretnutí? Ale pokiaľ poznáme Š. Moysesa, určite to boli slovenské problémy.
Niekoľko dní pre touto návštevou (4.júla), došlo vo Svätom Kríži v časti Súhrada k veľkému požiaru v dome Michala Hurtíka. Požiar zničil celú ulicu, a keď o 4 dni neskôr navštívil Š. Moysesa cisár, tento si prezrel aj zhorenisko a venoval pohorelcom 1000 zlatých. Z nich sa 500 rozdelilo medzi poškodených hneď a zo zvyšku bola založená "základina cisára Františka Jozefa", z ktorej sa mali v budúcnosti podporovať občania, ktorí vyhoria. Aká bola hodnota 1000 zlatých v tom období? Iste to bolo dosť peňazí, ale nie toľko, aby sa z toho dalo úplne postaviť na nohy. Ako príklad môže poslúžiť porovnanie - 1000 zlatých bol ročný príjem MUDr. Tótha, hlavného lekára banskoštiavnickej banskej komory.
Altánok v biskupskom parku - miesto častých prechádzok Š. Moysesa
Ešte niekoľko slov k požiarom, ktoré s ohľadom na ešte drevené domy, boli dosť časté. O šesť rokov neskôr, 10.1.1858, vypukol požiar v areáli kaštieľa (v bírešskom domčeku Martina Hanzela), ktorý zachvátil skoro celý Kríž. Pri prudkom vetre zhorelo za 5 hodín požiaru 74 domov aj s hospodárskymi budovami, krmivom a dobytkom. Neporušené ostali len biskupský kaštieľ, kostol, fara, škola a 12 sedliackych domov. Veľkú pomoc dostali Križania od susedných dedín a od tohoto požiaru sa začalo stavať viac murovaných domov.
Ešte v ten istý deň - 8.júla 1852, viedla cesta cisára do Kremnice, kde ho opäť čakal slávnostný program. V noci z 8. na 9. júla z Kremnice odchádza. Pri ústi dedičnej štôlne vo Voznici sa s ním prišli rozlúčiť zástupcovia riaditeľstva baní, lesov a majetkov v Banskej Štiavnici, Banskej správy vo Vindšachte a spoločenstvo baníkov.
Cisár pán bol údajne spokojný.
Nakoniec malá poznámka k vládnutiu cisára Františka Jozefa I. (medzi ľudom známym pod menom Ferencjóško). Slováci, ktorí sa v revolučných rokoch 1848 - 1849 pridali na stranu Viedne, určite očakávali zlepšenie životných podmienok v monarchii. Nakoniec, aj popísaná cesta svedčí o záujme o Slovensko, keď sa vlastne celá uskutočnila na slovenskom území. Spočiatku sa zdalo, že žiadostiam bude vyhovené a cisár dvakrát prijal slovenských reprezentantov, ale to bolo všetko.
Je tu vlastne ešte jedna udalosť, pri ktorej sa cisár stretol so Štefanom Moysesom. Dňa 27. júna 1861 predložila slovenská delegácia Memorandum slov. národa v Budapešti. Na čele tejto memorandovej delegácie boli Štefan M. Daxner a J. Francisci Rimavský s požiadavkami o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v Uhorsku. Žiaľ, delegácia nepochodila, a tak sa Janko Francisci Rimavský obrátil na Š.Moysesa, či by takúto delegáciu neviedol k cisárovi do Viedne. Moyses ponuku prijal a delegácia bola u cisára prijatá 12.12.1861 v zložení J.M.Hurban, J.Francisci, I.Orság, V.Paulíny-Tóth, T.Červeň a F.Blaha. Moyses predniesol pred panovníkom "krivdy, túžby, potreby a záležitosti národa slovenského za prirodzené, historické a večné práva". Samozrejme, že tu boli prednesené aj ďalšie, najmä jazykové žiadosti. Cisár slávnostne sľúbil, že vyhovie všetkým požiadavkám Slovákov a že sa o nich otcovsky postará. Ako to už býva so sľubmi, zostalo len pri nich.
Politická situácia sa nakoniec vyvinula tak, že cisár František Jozef I. v roku 1867 podpísal rakúsko-maďarské vyrovnanie a dal sa korunovať za uhorského kráľa. Tak sa začala najťažšia etapa slovenských dejín - krutá maďarizácia.
Vznikol rad zákonov o maďarskom jazyku, ale azda najtragickejšie podpísal cisár v roku 1907, tzv. Aponyiho zákony č. 26 a 27/1907, ktoré nariaďovali vyučovať maďarčinu aj v čisto slovenských oblastiach, ba zákon č. 27 sa dotýkal aj cirkevných a obecných škôl. V roku 1909 sa začalo maďarsky vyučovať aj náboženstvo.
Cisár František Jozef I. vládol 68 rokov a zomrel v roku 1916.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára