Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu, aj ako technická zaujímavosť

Na Šibeničnom vrchu býval v minulosti drevený dubový kríž. Pri jednej vysviacke nového kríža bola slúžená na Šibeničnom vrchu svätá omša rímsko-katolíckym farárom Michalom Chrástekom.

V roku 1968 bol na Šibeničnom vrchu inštalovaný kríž z hliníkovej zliatiny, jednoduchšie by sme mohli povedať hliníkový kríž.

Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu predstavuje vlastne určitú zaujímavosť, možno že je prvým na Slovensku a do istej miery charakterizuje aj novo vzniknutú hlinikársku tradíciu, ktorá významne aj v negatívnom zmysle ovplyvnila bývalé mestečko Svätý Kríž nad Hronom. Hliník, ako najmladší objavený a priemyselne vyrábaný kov, nemal veľké šance, aby na Slovensku, ale vôbec na svete, bolo veľa takýchto krížov. Predsa len občania Žiaru nad Hronom využili v roku 1968 určité politické oteplenie a zabezpečili, že na ich kultovom Šibeničnom vrchu bude stáť kríž z hliníka, teda z materiálu, ktorý nepotrebuje žiadnu úpravu, nekoroduje, môže tam stáť ozaj dlhé roky a je pre toto mesto typickým kovom.

Začal som hľadať autorov, ktorí kríž odlievali. Vedel som, že to mohlo byť len v Závode Slovenského národného povstania /hlinikáreň/, kde v prevádzke elektrolýzy začala okolo roku 1967 vznikať výroba odliatkov. Niektorí pracovníci, o ktorých som si myslel, že to mohli odlievať, už nežijú, tak že stopy unikali. Nakoniec som však natrafil na Františka Ošusta zo Sklených Teplíc, ktorý si pamätal najmä na technické detaily:

"Z iniciatívy cirkevného výboru, ktorý vybavil aj povolenie na odliatie kríža z hliníka, sme spolu s Jozefom Krajčím, Bedrichom Schneiderom a Jozefom Páleníkom, kríž zaformovali v novej zácvikovej zlievarni pri elektrolýze tak, že sme na hrubú dosku (foršňu) založili pozbíjaný rám. Do tohto rámu sme zaformovali kríž a prišiel problém s odlievaním. Tu vznikli dva problémy. Predovšetkým sme si uvedomovali, že s ohľadom na hrúbku odliatku dôjde pri ochladzovaní k zmršťovaniu a ďalej, v tom čase sme ešte nemali dostatočnú kapacitu pecí, ktoré by nám dali toľko tekutej hliníkovej zliatiny, aby sme mohli kríž odliať naraz. Obidva tieto problémy sme vyriešili tak, že na podperníky sme položili hliníkové bločky, ktoré vlastne pôsobili ako vnútorné chladítka a nepotrebovali sme ani také množstvo tekutého kovu, ktoré s ohľadom na kapacity taviacich pecí nebolo k dispozícii. Kov sme brali z indukčnej pece, pričom jedna panva bola zavesená na žeriave a druhá na vysokozdvižnom vozíku s nalievacou panvou. Kríž bol potom ofrézovaný v prevádzke opravy a údržba.

Ak dnes hodnotím tento technologický výkon a kreativitu jeho tvorcov s ohľadom na primitívne podmienky, v akých bolo odliatie kríža realizované, tak ho treba hodnotiť ako výborný. Kríž na Šibeničnom vrchu bol slávnostne vysvätený 14. septembra 1968, záhradka okolo neho bola vybudovaná v roku 1971.

Dá sa predpokladať, že hliníkový kríž nelahodil vtedajšej vládnej garnitúre, no predsa sa v dobrom stave udržal. Potom prišli, hlavne po roku 1990 nábožensky priaznivé časy. Uvoľnili sa však aj pomery na výkup farebných kovov (hliník medzi takéto patrí). Zákony

, ako vždy majú svoje slabé miesta, a tak sa kovy začali

kradnúť. Na môj veľký žiaľ pokusom neodolal ani kríž s Božím umučením na Šibeničnom vrchu. Zlodeji najskôr ukradli plošnú plastiku Madony s dieťaťom. Ukradnúť ju nebol veľký problém, ale ani zisk nebol asi veľký. Plastika bola veľmi tenká a určite vážila pár kilogramov, možno len 2 - 3 kg.

Potom sa zlodeji sústredili na Božiu muku (ukrižovaného Ježiša Krista). Sňali ho z kríža (aká krutá symbolika), no to ešte netušili, že nie je z hliníka, ale z plastu natretého hliníkovou farbou. V zlosti ho rozbili na kúsky. Potom skúšali ukradnúť aj samotný kríž a podpílili ho pílkou. Keď sa im to nepodarilo, začali búrať železobetónový podstavec. Ten bol však vyhotovený veľmi kvalitne - viac železa ako betónu - a odolal. Toto všetko sa odohralo v roku 2000.

V súčasnosti je hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu nad Žiarom opravený.