Ako sa z nového hlinikárskeho a socialistického mesta stalo centrum Stredného Pohronia, úplne na začiatku bez poriadneho námestia - stalo sa to pred 55 rokmi

Monumentálna stavba Okresného národného výboru od architekta Miloslava Cajthamla

  Administratívne centrá krajiny nie sú dané raz a navždy ale často sa menia podľa najrôznejších kritérií. Zmena, ktorá sa udiala v našom meste v roku  1960 bola pre 20. storočie prinajmenšom prelomová. Podľa novej územnej organizácie Slovenska sa utvoril dňa 20. marca 1960 nový okres so sídlom v Žiari nad Hronom. Dôležité pre celé Stredné Pohronie bolo, že vznikol spojením troch okresov Kremnica, Banská Štiavnica a Nová Baňa. Skončila sa významná etapa aj v rozvoji týchto starých banských miest, tvoriacich v minulosti banícky ekonomický celok. Bohužiaľ na tieto mestá  pôsobila táto zmena určite negatívne.

   Prečo sa táto rýchla zmena takto uskutočnila ?, predovšetkým to bol prudký nárast počtu obyvateľov v Žiari nad Hronom, nárast obyvateľstva tu stúpol už v roku 1960 na 11 000 obyvateľov, keď v roku 1951 to žilo  len 1 485 obyvateľov, podobne prudko rástol aj počet žiakov na školách z 218 na 2 384. Ďalším dôvodom to bolo dynamicky sa rozvíjajúce mesto s výbornou geografickou polohou. Možno nevýznamné úlohy hrali aj dobré podmienky  pre železničné a autobusové spojenia. 

Novovybudovaná II. základná škola

   Keďže však vtedajší systém nemal finančné možnosti na rozvoj spomínaných banských miest /Kremnica, Ban. Štiavnica a Nová Baňa/ a aj samotný  Žiaru nad Hronom silne zaostával  napr. v občianskej vybavenosti rozhodol sa problém riešiť administratívne. Samozrejme, že so všetkými nedostatkami tej doby, mesto Žiar  nebolo v tom čase vybudované tak, aby tu mohli optimálne pracovať okresné úrady, nedostatok sa javil aj v počte kvalifikovaných odborníkov na riadenie Okresného národného výboru. Tieto problémy boli riešené tak, že sa čiastočne upravil starý dobrý Biskupský kaštieľ a do neho bol umiestnený Okresný národný výbor a navyše veľa kvalifikovaných pracovníkov prišlo do Žiaru nad Hronom zo spomínaných banských miest.

   Ak sa nad touto zmenou zamyslíme z časového pohľadu premietne sa nám v myšlienkach  cesta putovania výroby farebných kovov po jednotlivých mestách Stredného Pohronia, najskôr to bola Kremnica so svojimi striebornými a zlatými hutami, nasleduje Žarnovická Huta s modernou striebornou hutou a po vyťažení kovov a dreva v lesoch  v tejto oblasti nasledovala veľká a moderná huta v Banskej Štiavnici, ktorá však už vyrábala aj olovo, meď a zlato-strieborné zliatky. Po nej sa výroba farebných, teda moderného kovu 20. storočia hliníka a gália presťahovala do vtedajšieho Sv. Kríža nad Hronom.

   Do mesta po reorganizácii však boli dislokované aj všetky úrady, najmä   stavebné úrady a stavebné firmy, alebo ich pobočky / Priemstav , n. p. Prievidza Doprastav Bratislava/, bolo to zlaté obdobie výstavby mesta, v roku 1961 sa začala stavať budova Okresného národného výboru /ONV/, Mestského národného výboru /MsNV/, Okresného výboru Komunistickej strany /OVKSS/, /samozrejme ako by to bez tejto budovy mohlo byť najmä s ohľadom na vtedajšiu politickú klímu, asi by to nebolo ani možné/,budova bola ukončená v roku 1967, stavebné náklady boli 19 miliónov Kčs, nasledovala budova Zväzarmu /1961-1963/, Osemročná stredná škola /1959-1962/, Požiarna zbrojnica /1959-1962/. Hospodársky dvor MsNV / s 34 garážami, Kúpalisko /1959-1965/, Cintorín /1956-1969/,  Všešportový štadión bol už na začiatku šesťdesiatych rokov rozostavaný a v roku 1965 ukončený, v rámci podniku Reštaurácií a jedální  sa začala stavať centrálna  výrobňa  jedál /1964-1966/, Reštaurácia Lux /1965-1968/, Významnou stavbou bol hotel „Luna“ /1969-1975/.

          Samozrejme kontinuálne prebiehala bytov výstavba, v roku 1964 bolo odovzdaných 160 a v roku 1965 416 bytov. Určite to boli v rámci Slovenska rekordné počty.

     V ďalšej etape sa stavali domy pre obyvateľov Horných Opatoviec, pripravená bola výstavba IBV /Individuálna bytová výstavba/. Skutočnosťou je, že námestie mladého mesta neexistovalo, celým mestom sa tiahla len ulica Československej armády, no už novovybudovaný Dom kultúry naznačoval, že tu bude asi v budúcnosti námestie. Dom kultúry sa začal stavať  v  1957, a v roku 1961 /17. decembra/ už v ňom vystupovalo Slovenské národné divadlo /SND/ z Bratislavy. Projektoval ho v roku 1957  „Státní projektový ústav pro výstavbu mest a vesnic v Praze „.  Neskôr bol tento ústav premenovaný na „Krajský projektový ústav Praha“ a je celkom zaujímavé, že v tom istom roku 1957 bol aj projekt ukončený. Hlavný architekt projektu bol Akad. arch. V. Klimeš a zodpovedný architekt Akad. Arch J. Vidner.  Vzniklo architektonicky celkom vyvážené dielo, ktoré aj po viac ako päťdesiatych rokoch vhodne vypĺňa stred mesta. S veľkou pravdepodobnosťou to bol celoštátny typový, pre Žiar nad Hronom upravený projekt.

   V  tomto kultúrnom dome bola a stále je sála s balkónom pre 600 divákov, moderne vybavené javisko, prednáškové miestnosti pre 120 divákov. Len pre zaujímavosť uvediem, že v kinosále bolo zriadené jedno z prvých panoramatických kín na Slovensku a 29. augusta 1968 sa tu premietal prvý panoramatický sovietsky veľkofilm „Vojna a mier“.

   Postupne sa začalo námestie a stred mesta dotvárať aj ďalšími autormi, v čele týchto boli Vratislav a Eva Ružičková. V podstate sa na vytvorení centra Žiaru nad Hronom zvyšovala aj náročnosť na jeho architektonické riešenie. Do tohto rámca mimoriadne dobre zapadla práve monumentálna budova Okresného národného výboru autora Miloslava Cajthamla,  ktorá bola ukončená v roku 1967.

Budova banky, pošty a sporiteľne

   Ostatné budovy na uzatvorenie  námestia Budova banky, pošty a sporiteľne projektoval Vratislav Ružička a ukončená bola v roku 1968, podobne aj Bytový dom 16 s predajňami. Pozitívne treba hodnotiť, že sa nejedná o vysoké budovy /okrem budovy Okresného národného výboru/, zrejme s úmyslom aby postavené budovy netienili už vybudovaným bytovým budovám. 

Bytový dom 16 s predajňami

Zaujímavá je stavba Budova banky, pošty a sporiteľne, ktorá bola naprojektovaná  a vybudovaná z hliníkových panelov, hoci v tom čase ešte hlinikáreň /ZSNP/ hliníkové stavebné prvky nevyrábala, akoby projektanti chceli vtedajšej Hutníckej druhovýrobe naznačiť, že tu je perspektíva využívania hliníka. Pritom  samotná budova nie je nejaká architektonická perla.

    Vráťme sa však ešte k architektonicky najvýznamnejšej stavbe autora Miloslava Cajthamla, teda budovy obloženej mramorovým obkladom, do dnes je to najlepšie čo bolo v Žiari pri výstavbe mesta vytvorené, z ústneho podania sa mi podarilo zistiť, že jej kópia je postavená niekde v Čechách, žiaľ nepodarilo sa zistiť kde. V Žiari dostala budova krásne pomenovanie „Biely dom“.

    Ešte záverom malá poznámka v interiéri budovy sa po uvedení do prevádzky nachádzali olejomaľby slovenského majstra Štiavničana národného umelca Jozefa Kollára. Určite to bolo realizované na objednávku, lebo boli zasadené do plôch, ktoré vznikli pri stavbe, neviem koľko ich bolo, ale odhadom možno 60. Štiavnická príroda tu dostala maximálny priestor, akoby to vytváralo symboliku, že Štiavnická príroda chce potlačiť, ale najmä vylepšiť exhalátmi poznačený Žiar nad Hronom.

Pohľad na Žiar nad Hronom od Lovče

Zbierka náboženských sôch pri kostole Povýšenia Sv. Kríža v Žiari nad Hronom – unikátne žiarske lapidárium

Božia muka pôvodne umiestnená na mieste terajšej autobusovej stanice, alebo,ako sa hovorí "...za Lojkovým domom"

   

  Je to vlastne unikátna zbierka religióznych sôch, ktoré sa v záhrade okolo žiarskeho chrámu Povýšenia Sv. Kríža postupne sústredili tak ako museli vypadnúť /byť vylúčené/ z budovaného socialistického mesta.

    Treba sa pokloniť ľuďom, ktorí tu začali tieto sochy sústreďovať. S najväčšou pravdepodobnosťou týchto ľudí  nepoznáme a ich identitu by sme ťažko aj zisťovali. S určitosťou vieme, že to boli správcovia rímsko-katolíckeho farského úradu, ktorí tu v jednotlivých rokoch slúžili. Zanechali pre nás unikátnu a poučnú pamiatku.

   Preto si dovoľujem na tento malý unikát upozorniť. Jednoducho sú to sochy, ktoré mali v meste  Sv. Kríž nad Hronom svoje miesto, konali sa pri nich cirkevné oslavy, no  vtedajšia miestna moc z druhej polovice 20. storočia využila každú príležitosť, aby sa pri úpravách mesta daná socha musela odstrániť.

Socha Sv. Jána Nepomuského bola pôvodne umiestnená na Vartičke

    Poďme teda po poriadku socha Sv. Jána Nepomuckého jeho osud, ale aj osud sochy bol  v mnohých prípadoch  poznačený dramatickými udalosťami. Socha Sv. Jána stála pôvodne pri takzvanej Vartičke, teda na križovatke rieky Hron a štátnej cesty, niekoľko metrov pred železničnou stanicou. Tu medzi dvoma lipami bolo jej pôvodné miesto, na ktoré bola umiestnená rímsko-katolíckým biskupom Belanským. V roku 1956 pri protipovodňových úpravách Hrona, ktoré boli realizované na ochranu novo vybudovanej hlinikárne sa rozhodlo o premiestnení sochy. Hron sa vyrovnal zo svojich meandrov a bol skrátený o 2300 metrov a sputnaný v novo vybudovanom koryte. Tejto úprave musela ustúpiť aj socha Svätého Jána Nepomuckého, jednoducho bola rozobratá a uložená vo farskej záhrade. Môžeme len hádať prečo sa tejto soche nenašlo nové miesto pri rieke Hron, s vysokou pravdepodobnosťou sa takéto riešenie najlepšie hodilo vtedajšej vrchnosti. Socha bola v minulosti svedkom náboženského obradu. Viac ako 100 rokov sa vždy v máji konala pobožnosť s procesiou k tejto soche na Vartičku. Posledná sa konala v roku 1944.
Vzorne rozobratá socha ležalo dosť dlho v spomínanej farskej záhrade až sa na jej opravu a znovu postavenie podujal Ján Hrmo občan Horných Opatoviec. Všetko urobil na vlastné náklady. Medzi tým, pravdepodobne pri zložitých manipuláciách sa však zo sochy „stratili“ dvaja anjelici, jeden vpravo mal na ústach ukazovák a druhý mal skrížené ruky, dobre symbolizovali sochu tohto svätého. Neskorobaroková socha Sv. Jána Nepomuckého stojí pri rímsko-katolíckom kostole v spomínanej kostolnej záhrade .

    Baroková socha Svätej Trojice umiestnená vo farskej záhrade. Nie je známy autor sochy ani obdobie, v ktorom vznikla, no podľa štýlových znakov sa jedná obdobie záveru baroka, teda koniec 18.storočia a pravdepodobne je to dielo domáceho kamenára, ktorý asi pracoval podľa grafickej predlohy.. Zaujímavosťou tejto sochy je, že Boh Otec má na hlave pápežskú tiáru /čiapku/ a Boh Syn je znázornený ako Ukrižovaný Kristus. Duch Svätý je znázornená ako holubica v spodnej časti diela. Takáto zostava je dosť nezvyklá a je považovaná za zjednodušenú zmodernizovanú podobu.

Socha Sv. Trojice

Pôvodne stála táto socha na štvorcovom podstavci umiestnená pri vchode do starého cintorína, pri jeho likvidácii bola premiestnená k farskému kostolu v zozname pamiatok je dielo označované ako neskorobarokové. Veľmi stručná je o diele aj zmienka v monografii Dejiny Žiaru nad Hronom od Petra Ratkoša, z roku 1978 kde je dielo uvedené ako „ Gnadenstuhl“ /stolica milosti/.Je celkom možné, že autor mal problém s uvedením sochy menom socha Svätej Trojice.

     Zaujímavosťou je, že na nový cintorín sa už nedostala čo určite vyhovovalo vtedajšej vládnej politike, Nakoniec na novom cintoríne nebol inštalovaný ani Kríž.

     Ďalšou sochou v tomto lapidáriu je  kamenná socha ukrižovaného Ježiša Krista, ktorá bola umiestnená oproti cintorínu na pravej strane cesty zo Žiaru nad Hronom do Handlovej v lokalite, ktorá sa v zaužívanom popise volá, ako „za Lojkovým domom“. Socha bola pravdepodobne odstránená v akcii rozširovania cesty hoci miesta pre jej premiestnenie bolo dosť.

      V lapidáriu sa nachádzajú ešte dve sochy, o ktorých veľa nevieme, nevieme hlavne, kde bolo ich pôvodné miesto, je to ešte jedna socha Sv. Jána Nepomuckého a  neidentifikovaná socha svätca, v záhrade sú umiestnené obe tieto sochy umiestnené pri soche ukrižovaného Ježiša Krista, toho spomínaného od Lojkov.

Socha Sv. Jána Nepomuckého

      V roku 2014 pribudla do lapidária renesančná váza, na základe opravy jednej z dvoch váz, ktoré sú umiestnené na priečelí dvojvežového klasistického kostola Povýšenia Svätého Kríža vybudovaného v rokoch 1808-1813.

Socha neznámeho svätca o ktorej sa nevie jde bola pôvodne umiestnená