29. 6. 2010

2 Svätý Kríž nad Hronom (od roku 1955 Žiar nad Hronom) a jeho kultový vrch

Sú mestá, ktoré majú svoje kultové vrchy, nemusia byť vysoké, stačí, aby sa k nim viazala nejaká historická udalosť, prípadne, aby boli na nich pamätníky, ktoré sa viažu k histórii mesta. Osobne si myslím, že takýmto vrchom pre niekdajší Sv. Kríž nad Hronom, ale aj Žiar nad Hronom, je Šibeničný vrch.
Poznám ľudí, ktorí sem chodia na Vianoce po Štedrej večeri, ďalší v posledný deň v roku. Pre Križanov, ale aj Žiarčanov, je to vrch s hliníkovým krížom, pri ktorom si zapália kahance a vracajú sa domov s pocitom, že niečo pre seba urobili.
Skutočne, keď som o Šibeničnom vrchu rozmýšľal neskôr, nenašiel som v okolí Žiaru nad Hronom objekt, na ktorom je toľko zaujímavostí, ako na Šibeničnom vrchu.
Najskôr o samotnom názve. Je známe, že osada Sv. Kríž nad Hronom získala výsady udelenou listinou zo dňa 4. februára 1246 od zemepána ostrihomského arcibiskupstva Štefana Vanča. Listina obsahuje 16 zásadných výsad, podľa ktorých zostali Križania naďalej poddanými ostrihomského arcibiskupa, no uplatnením týchto zásad sa prakticky stali mešťanmi. Získali napríklad výsadu slobodnej voľby richtára, slobodnej dispozície s majetkom (obmedzenie len v prípade bezdetnosti, keď bola podmienená hnuteľným darom pre zemepánskeho úradníka), ďalej tu bola sloboda sťahovania (za poplatok), richtár mal právo súdiť určité prečiny a pod. Veľmi dôležitá výsada bola možnosť vyberania daní.
Originál tejto listiny sa nezachoval, bola však potvrdená v roku 1384. Zachovalou listinou zostalo len potvrdenie vierohodnosti týchto listín arcibiskupom Jánom z roku 1485. Svätý Kríž získal uvedené výsady za panovania uhorského panovníka Belu IV, ktorý vládol v rokoch 1235 - 1270.

Výsadná listina ostrihomského arcibiskupa Jána

Belo IV. - uhorský kráľ, nastúpil na trón ako 29-ročný. Snažil sa upevniť kráľovskú moc a mnohé mestá a mestečká dostali práva (ako prvá Trnava v roku 1238). Nemal však šťastie dlho vládnuť bez vojny. Už v roku 1241 napadli Uhorsko Tatári, ktorí pred tým v roku 1240 obsadili veľkú časť starej Rusi a zmocnili sa aj Kyjeva. Džingischánov vnuk Batuchán nakoniec napadol aj Uhorsko a historická bitka sa odohrala neďaleko terajších slovensko-maďarských hraníc, na puste Mohi. Uhorské vojsko bolo totálne porazené a kráľ si len zázrakom zachránil život. Uchýlil sa najprv na Znievsky a potom na Nitriansky hrad, žiadal pomoc zo zahraničia, no nikto nepomohol. Nakoniec sám ušiel do zahraničia (Dalmácia). Tatári odtiahli v roku 1242 po správe o smrti chána Ogotaja.
Následky boli ich vpádom katastrofálne. Pri hladomore, ktorý nastal v ďalšom roku, keďže Tatári nedovolili roľníkom obrábať pôdu, zahynulo toľko obyvateľov, ako pri nájazdoch divých Tatárov.
Prečo sa tak podrobne zmieňujem o tejto dobe? Lebo práve Belo IV. pozval nemeckých kolonistov, aby osídlili našu krajinu. Toto osídlenie bolo tak rozsiahle, že dostalo názov veľká kolonizácia. Osídlenci dostávali rôzne výhody, napríklad zákupné právo, súdy a pod. Jednoducho sa vyplatili z poddanstva určitou sumou peňazí a nemuseli platiť poplatky, mohli sa voľne sťahovať. Bolo prijaté nemecké právo.
Je veľmi dôležité, že kráľ intenzívne podporoval po tatárskych vpádoch vznik nových miest a mestečiek. A tak dostal tieto výsady aj Svätý Kríž nad Hronom. Súčasne sa v tomto období začali na opevnenie krajiny stavať murované hrady.
Spomínané listiny boli aj v nasledujúcich rokoch upravované ďalšími výsadami, jedno z veľmi významných bolo doplnenie v roku 1501, keď bolo potvrdené jarmočné právo. Neskôr, v roku 1609, kráľ Matej II. potvrdil platnosť všetkých listín a Sv. Kríž nad Hronom sa tým stal významným poddanským mestečkom Tekovskej stolice.
Samotný názov mestečko, bol vlastne technickým termínom, lebo v stredoveku boli na Slovensku nasledovné druhy sídel: slobodné kráľovské mestá, mestá a mestečká, vidiecke sídla. Na konci 14. storočia bolo napríklad 70 mestečiek, no po roku 1530 ich už bolo 155. Samotný Sv. Kríž nad Hronom patril časovo medzi prvé mestečká. Kráľovské listiny si Križania veľmi dôsledne opatrovali, lebo z času na čas pri rôznych sporoch, bolo potrebné platnosť tej-ktorej výsady potvrdiť a preukázať uvedenými listinami.
Nikde sa v týchto listinách neuvádza, že by Svätý Kríž mal právo popravovať občanov, ktorí sa proti vtedajšiemu právu previnili a keď sa už takýto prípad vyskytol, poprava sa uskutočnila v Kremnici. Takýto prípad sa stal v roku 1691, kedy došlo k vylámaniu a vykradnutiu krížskeho kaštieľa. Rozsudok nad vlamačmi, Štefanom Slaninom, rodákom z Terchovej, sluhom Šášovského panstva a Jánom Telgartským zo Železnej Breznice, znel obesenie a 17. septembra 1692 ich v Kremnici aj obesili. V knihe Pavla Ratkoša Dejiny Žiaru nad Hronom sa uvádza, že neexistujú písomné doklady, že by sa na Šibeničnom vrchu vykonávali popravy. Na druhej strane sa takáto možnosť pripúšťa s ohľadom na pomenovanie Šibeničný vrch. Možné je, že ďalšie štúdium historických materiálov ukáže, ako sa tento vrch využíval. Alebo obyvatelia Sv. Kríža nad Hronom nechceli byť horší ako iné mestá a šibenicu tu na výstrahu postavili.
Samozrejme, že ani vydržiavanie si vlastného kata, alebo poprava v inom meste, neboli lacnou záležitosťou. Takže sa ani nemôžme čudovať, že napríklad Žarnovica, ktorá právo meča mala, si na popravu objednávala kata z Banskej Bystrice.
Kráľ Matej II., alebo tiež Habsburský vládol nad našim územím v rokoch 1608 - 1619. Značné úspechy dosiahol v bojoch proti Turkom, ktorí za jeho vlády definitívne stratili južné Slovensko. Obnovil úrad palatína, ktorý bol pred tým zrušený. Je zaujímavé, že uhorským palatínom sa stal Slovák Juraj Turzo, ktorý túto funkciu vykonával v rokoch 1609 - 1616 (palatín bol v uhorskom štátnom zariadení najvyšší kráľovský úradník). Medzi najvýznamnejšie reformy tohto obdobia patrilo opatrenie, ktoré dávalo rovnaké práva všetkým národnostiam. V tomto období dochádzalo k významnému poslovenčovaniu miest na našom území a príchodom Maďarov, ktorí sem prišli vlastne utekajúc pred Turkami, začali vznikať národnostné trenice. V niektorých mestách už predtým bývali Nemci, ktorí mali väčšie práva ako Slováci, a tak vznikali problémy, ktoré vyúsťovali do otvorených zrážok (Krupina, Banská Bystrica). Zásluhou Mateja II. bol prijatý zákon a príslušné nariadenia z rokov 1608 a 1609, ktoré upravovali vzájomný vzťah národností. Porušenie tohto vzťahu sa veľmi prísne trestalo. Jedným z opatrení bolo, že mešťanostovia sa museli striedať podľa národností Nemec, Maďar, Slovák. V Banskej Bystrici, kde Maďari nežili, sa striedali len Nemci a Slováci. Len pre zaujímavosť, v tomto období žila aj Alžbeta Báthoryová z Čachtíc.
Šibeničný vrch má nadmorskú výšku 384 metrov nad morom a v podstate patrí medzi nižšie vrchy začínajúcich Kremnických vrchov patriacich do Jastrabskej formácie.
Z geologického hľadiska ide o dosť zaujímavý útvar, ktorý sa tvoril v niekoľkých geologických obdobiach. O geologickej stavbe Šibeničného vrchu sa najviac dozvedáme na stopách, ktoré vznikli po uvedomelom zásahu človeka, čím došlo k odkrytiu geologických vrstiev, napríklad pri budovaní záseku na cestu, kde sa odkryli vrstvy zlepenca, pieskovca a tufov, typickej skladby pre Jastrabské vrchy. Na druhej strane Šibeničného vrchu sa v kameňolome, kde sa ťažil čadič, odkryla ďalšia etapa geologického vývoja z poslednej etapy vulkanizmu Kremnických vrchov.


Typická skladba hornín pre Jastrabské vrchy - vrstvy zlepenca,
pieskovca a tufov

Šibeničný vrch bol pôvodne tvorený uvedenými zlepencami, tufmi, pieskovcami, až o niekoľko miliónov rokov sa začala podpovrchová sopečná činnosť, ktorá roztavenou magmou postupne vypĺňala medzery a trhliny medzi horninami, dvíhala a vytláčala nadložné vrstvy, v ktorých vykryštalizovala. Samozrejme, že deformovala náletovými krovinami aj pôvodné vrstvy a celý kopec sa zdeformoval.
Šibeničný vrch bol v rôznych obdobiach zalesnený, neskôr odlesnený, v súčasnosti, keďže sa prakticky nevyužíva, zarastá náletovými krovinami. Z rastlín sú tu rozšírené najmä suchovzdorné rastliny, ako rozchodník prudký, palina pravá, kotúč poľný, hadinec obyčajný, z drevín je to najmä nepôvodný agát biely, vŕba rakytová, hloh mnohosemenný, topoľ osikový a z náletových kríkov ruža šípová, trnka a pod. Veľmi pôsobivo pôsobia na Šibeničnom vrchu skoro ako solitéry zdatné jedince borovice čiernej. Žiaľ od nezodpovedných jedincov si veľa vytrpia.
Z vtáctva tu stretávame najmä strakoše (strakoš - kolesár, strakoš obyčajný), výslnné stanovištia využívajú plazy, najmä užovky, jašterice.
Pri podrobnejšom pozorovaní, asi vo výške 120 m nad súčasnou úrovňou Žiarskej kotliny, môžeme nájsť ováľané kamene, ktorým sa hovorí valúny, ich ováľanie vzniklo tak, že sa sem dostali riekou a keďže sa nachádzajú vo výške 129 m nad Žiarskou kotlinou a majú aj iné zloženie, predpokladá sa, že prekonali vodný transport z Nízkych Tatier alebo Slovenského Rudohoria. To znamená, že v týchto miestach (teda 120 m nad úrovňou) tiekla rieka Prahron. Žiarska kotlina, ako ju poznáme dnes, je výsledkom obrovského poklesu rozsiahlou tektonickou činnosťou (tektonická činnosť znamená pohyby zemskej kôry vyvolané rôznymi príčinami). Tak vznikla najhlbšia horská kotlina, ktorej hĺbka zistená geofyzikálnymi metódami, je až 2000 m.
Na úpätí Šibeničného vrchu smerom na Kremnicu sa za I. Československej republiky po roku 1918 začal ťažiť čadič, ako výborný štetovací materiál na výstavbu ciest. Chemicky je čadič sodno-vápenatý živec a živce sú hlinito-kremičité zlúčeniny sodíka, draslíka a vápnika.


Kameňolom na úpätí Šibeničného vrchu. Tmavá casť sú čadiče

Vznikol kameňolom (volal sa Legiolom podľa vlastníka Legiobanky), ktorý nám dnes veľa hovorí o geologickej stavbe Šibeničného vrchu. Na lomovej stene o veľkosti asi 50 x 15 m sa vytvoril akýsi rez geologickou štruktúrou, ktorá dokumentuje najmladšiu - poslednú fázu vulkanizmu v Kremnických vrchoch. Pri tejto poslednej fáze, kedy dochádzalo k vytláčaniu čadiča vo forme roztavenej magmy zo zemskej kôry, bol tento v prípade Šibeničného vrchu vtláčaný do tufitov - ktoré tu boli ako produkty staršieho vulkanizmu. Čadič strhával ich úlomky, ktoré sú tu veľmi dobre viditeľné vo forme akéhosi lemu. Samotná čadičová láva už asi nemala dosť energie, aby prerazila vo forme sopky. Tento úkaz je tu veľmi názorne vytvorený a dobre pozorovateľný. Práve na pravej strane vytlačeného čadiča vidieť, ako sa tekutá čadičová magma zmiešala vírivým spôsobom s tufovitou hmotou, a takto celá hmota stuhla. Je to veľmi názorný geologický útvar a pamiatka na formovanie sa našej zeme. Je len na škodu veci, že na úpätí tohoto útvaru vznikla neriadená skládka odpadu. Vo vyspelých krajinách by bol takýto útvar minimálne vyznačený, aby sa stal lákadlom pre turistov.


Vírivé vrstvy pôvodnej horniny a vtláčaného čadiča

Neďaleko tohto lomu smerom na dedičnú Ferdinandovu štôlňu, sa od roku 1923 ťažil povrchovým spôsobom oker (je to zmes železitých rúd s ílom). Tento oker sa využíval ako žltá farba. Ťažbou sa zaoberalo viacero firiem - Ján Novák, ťažba okra, Kremnica a Hronský Svätý Kríž, René Goldschmidt, Okrové závody Hron. Sv. Kríž, Juhomoravská ťažiarska spoločnosť - závod Hron. Sv. Kríž.
Nad popisovaným kameňolomom s vytlačeným čadičom sa nachádza ďakovná kaplnka zasvätená Panne Márii. Kaplnka má zaujímavú históriu.
Koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia zachvátil Rakúsko-uhorskú monarchiu rad povstaní šľachticov, ale aj zbedačeného ľudu proti Habsburskej vláde. Tieto povstania sa veľmi negatívne prejavovali na hospodárskom vývoji krajiny. Takéto povstanie prebehlo aj na začiatku 18. storočia a už v roku 1703 sa vojskám Františka II. - Rákocziho podarilo ovládnuť prakticky celé Slovensko, tým viac, že u utlačovaného obyvateľstva získalo veľkú podporu. Rákocziho vojská obsadili aj Sv. Kríž a ostatné dediny pri Hrone a 20. novembra 1703 sa tu odohrala veľká bitka, keď päťtisíc jazdcov Františka II. Rákocziho rozprášilo cisárske vojská. Rákocziho armáda sa tu usadila a začalo sa drancovanie z druhej strany (zo strany "osloboditeľov"), ktoré bolo ešte horšie (teda drancovanie obyvateľstva), ako za vlády Habsburgovcov. Občania, ktorí otvorene protestovali, sa dostali do väzenia. Za takýto prečin sa v rokoch 1705 - 1706 dostal do rákocziovského väzenia aj miestny rímsko-katolícky farár František Hajnovič. Práve územie Žiarskej kotliny sa v tomto období veľmi často stávalo dejiskom ozbrojených zrážok, za súčasného zvyšovania daní a dávok poddaných. Je historicky doložené z roku 1686, že práve pustošivé drancovanie tejto oblasti prinútilo občanov Hronskej Dúbravy, Trnavej Hory, Jalnej a Kľačna vybudovať svoje sídla vo vyššie položených miestach.
Rákocziho posádka bola v Sv. Kríži až do roku 1706, keď 28. novembra vojská cisárskeho generála Stahremberga v krutej bitke porazili Rákocziho vojsko. Sv. Kríž bol zničený a vyčerpaný (vojakov živili občania mestečka). Po ústupe vojska sa začala obnova a rekonštrukcia zničeného Sv. Kríža.
V roku 1709 začal stavať spomínaný rímsko-katolícky farár František Hajnovič (ktorý sa vrátil z väzenia) za finančnej pomoci úradníka panstva Imricha Sipeka ďakovnú kaplnku za svoje vyslobodenie z väzenia.


Ďakovná kaplnka zasvätená Panne Márií z úpätia Šibeničného vrchu

Kaplnka Panny Márie bola za veľkej účasti občanov vysvätená v roku 1711.
295 ročná kaplnka je vo veľmi dobrom stave a skutočne sa dá považovať za jedinečnú pamiatku na krutú dobu, ktorá tu vládla. Ku kaplnke je dobrý prístup odbočkou zo starej cesty Žiar nad Hronom - Kremnica.
Také sú zaujímavosti a história o Šibeničnom vrchu, na ktorú už nieto pamätníkov a je napísaná podľa pozorovania a zachovalých dokumentov.
Dá sa predpokladať, že na Šibeničnom vrchu bolo v minulosti hradisko, do ktorého sa ľudia utekali skryť, keď sa dolinou valili vojská. Tu mali dobrý výhľad a pre neprístupnosť svahov od Hrona, aj dobré podmienky na obranu. V súčasnosti na toto tvrdenie neexistujú dôkazy, no je celkom možné, že sa v budúcnosti objavia. Šibeničný vrch však zostal s občanmi Sv. Kríža nad Hronom zviazaný naďalej a poznačili ho aj najnovšie udalosti.
Je to dnes už vlastne jeden z posledných vrchov, ktoré sú zvrásnené zákopmi po bojovej činnosti z druhej svetovej vojny. Tieto sa už pomaly, ale iste, zrovnávajú s terénom a zarastajú krovím. Práve zvyšky týchto zákopov ma zaujali, najmä z hľadiska ich vzniku. Či vznikali v časoch obsadzovania územia Sv. Kríža nad Hronom nemeckou armádou po vyhlásení Slovenského národného povstania alebo po oslobodzovaní tohoto územia Červenou armádou. Keď som sa touto otázkou podrobnejšie zaoberal a hľadal dokonca pamätníkov na tieto udalosti, zistil som, že zákopy vznikli pri budovaní obrany pred vstupom nemeckej armády zo smeru od Handlovej.
Z vtedajšieho Sv. Kríža nad Hronom sa stal strategický bod, v ktorom sa malo zabrániť prieniku nemeckej armády na Zvolen, pričom nemecké vojská postupovali z dvoch smerov - hlavný úder sa očakával od Handlovej a druhý popri rieke Hron od Žarnovice. Celú obranu organizovala československá armáda a na zabránenie prieniku nemeckej armády bola určená podskupina "Ipeľ" so sídlom vo Sv. Kríži.
Vychádzam z historického článku P.Bosáka "Organizácia I. československej armády na Slovensku". Táto podskupina s veliteľom majorom Kovačovičom patrila priamo pod veliteľstvo vojenskej obrannej oblasti v B.Bystrici s veliteľom plukovníkom Pavlom Kunom. Podskupina "Ipeľ" mala za úlohu prehradiť smer Handlová - Sv. Kríž a mala k dispozícii peší prápor s veliteľom kpt. Búrikom, ďalej peší prápor kpt. Kapišinského, kpt. Orolína a kpt. Felcmana posilnený delostreleckým oddielom a čatou tankov.
Pavol Kuna, narodený r. 1895 v Liptovskom Mikuláši, zomrel r. 1982 v Levoči, dôstojník čs. a slov. armády, v roku 1948 bol ako generálmajor preradený do zálohy. V čase SNP prešiel s viacerými pracovníkmi Ministerstva národnej obrany Slovenského štátu do Banskej Bystrice, kde zastával rad veliteľských funkcií. Zúčastnil sa aj obrany Svätého Kríža nad Hronom.
Historici o týchto bojových formáciách hovoria nasledovné fakty:
22. peší prápor "Hornád" s veliteľom kpt. Búrikom (rodák z Dolnej Lehoty, nar. r. 1913). Prápor vznikol koncom augusta 1944 z príslušníkov 3. pešieho pluku a záložníkov. Z Môťovej bol zasadený do priestoru Dúbravy pod velením kpt. Galbu. Do 24. septembra prápor budoval obranné postavenia pri Žiari nad Hronom, na Švábe pri Kremnici, Kozelníku a Banskej Belej, Železnej Brezničke, Jalnej, Dúbrave, Hronskej Breznici. Koncom septembra bol zasadený do obrany v rámci podskupiny "Ipeľ", do druhého sledu, na terénnej čiare: Vieska - Ladomer - Lutila. Na tejto čiare zastavili 4. októbra 1944 postup pluku SS Schill a od 5. októbra sa boje stabilizovali na terénnej čiare: Breznica - Dúbrava - kóta 571 Hrádok - kóta 827 Hernička aj zásluhou práporu "Hornád". Potom prápor úspešne bojoval na smeroch: Žiar nad Hronom - Zvolen i Banská Štiavnica - Hronská Breznica. Po ústupe zo Zvolena prápor ustupoval na Poľanu, kde sa rozpadol pod tlakom nepriateľa začiatkom novembra 1944.
Ďalším usadeným práporom tu bol 26. peší prápor "Bečva" s veliteľom kpt. Kapišinským a samozrejme, celým radom ďalších veliteľských funkcionárov. Prápor vznikol v polovici septembra 1944 z jednotiek martinskej posádky po doplnení záložníkmi z Turca. Zabezpečoval prechody cez pohorie Žiar na smere Nemecké Pravno (dnes Nitrianske Pravno) - Jasenovo. Neskôr prápor doplnili zvyškami bojovníkov od práporu Galba a presunuli ho k 3. taktickej skupine, kde dostal krycie meno "Bečva" ako súčasť podskupiny "Ipeľ", so zaradením do obranného úseku Žiar nad Hronom - Lutila. Dňa 4. októbra pluk SS Schill prelomil obranu povstalcov zo smeru Lutila a obsadil starú Kremničku. Prápor ustúpil k pešiemu práporu "Hornád". neskôr bol zaradený do bojov severozápadne od Hronskej Breznice.
Pozrime sa na osud ďalšieho pešieho práporu "Orolín", ktorého veliteľom bol kpt. Ján Orolín. Podľa historických faktov tento v bojoch o zabránenie vstupu nemeckej armády do Žiarskej kotliny dopadol najhoršie.
Dňom 22. septembra 1944 bol zriadený peší prápor, ktorý prehradzoval smer od Handlovej na Žiar nad Hronom, severne od Novej Lehoty. Už 23. septembra prápor zasiahol do bojov, ale pod tlakom nepriateľa ustúpil na Janovu Lehotu. Tu bol prápor ostreľovaný a bombardovaný vlastným letectvom, pričom utrpel značné straty. Počas bojov o Janovu Lehotu prápor utrpel ďalšie straty v počte 397, kde zvyšky jednotiek zaradili do práporu "Bečva". Dňom 30. septembra 1944 prápor prestal existovať.
Pri bojoch v okolí Janovej Lehoty sa zúčastnil aj 27. peší prápor "Ondava" s veliteľom Františkom Felcmanom, a tak isto tu nebol úspešný. Zrejme boje boli veľmi urputné. Majme na mysli, že išlo o preniknutie do Svätého Kríža nad Hronom. O tomto prápore hovorí historik Pavel Bošak:
"1. a 2. rota boli vytvorené z jazdeckých eskadrón, ktoré došli od 2. taktickej skupiny z Brezna. 3. a 4. rota boli vytvorené z rôt, ktoré prišli z výcvikového strediska 1. taktickej skupiny. Tu bolo veľa dobrovoľníkov Slovákov i Čechov, mnohí z nich nekonali vojenskú službu a absolvovali len krátky výcvik vo výcvikovom stredisku. Prápor bol zasadený 3. a 4. rotou do útoku na Janovu Lehotu 26. septembra, ktorý sa skončil nezdarom a roty boli rozbité, hoci vojaci aj velitelia bojovali statočne. Rote pod velením npor. Sámela udelilo veliteľstvo čs. armády za boj pochvalu. Zo zvyškov rôt sformovali jednu rotu a pod velením npor. Kreihansla ju zaradili do práporu "Dunaj".
Fotografie, ktoré sú v tejto časti publikované, sú od autora Ing. Duchoňa, pravdepodobne brata veliteľa delostreleckej batérie kanónov vzor 15 "Duchoň" kalibru 7,5 cm poručíka dr. Fedora Duchoňa. Práve účastníci tejto batérie vykopali zákopy na Šibeničnom vrchu.


Kopanie zákopov na Šibeničnom vrchu - príprava paleb.
postavenia pre 15 cm batériu

Podarilo sa mi spojiť aj s pamätníkom na kopanie zákopov na Šibeničnom vrchu. Jozef Lupták, dlhoročný pracovník žiarskej hlinikárne, sa práve vtedy vrátil do Sv. Kríža ako čerstvý maturant zo zvolenského gymnázia. Npor. Donoval, ktorý obranu organizoval, mu hovorí: "No tak, čerstvý maturant, vieš čo sú to vrstevnice? Vieš čítať z mapy? Áno? Tak to tu budeš organizovať s miestnymi obyvateľmi". (npor. Donoval 7.10.1944 padol pri Jalnej). J. Lupták pokračuje: Nebolo to celkom ľahké hľadať ľudí na kopanie zákopov. Najskôr sme vykopali až do hĺbky 4 m protitankový zákop s kolmými stenami od čadičového kameňolomu až po Hron, súčasne bol napustený aj vodou z Hrona. Tento prerušoval cestu do Starej Kremničky.
Keď si npor. Donoval preberal zákopy, ktoré sme vykopali na Šibeničnom vrchu a zistil, že sme hlinu dali pred zákopy, rozkričal sa na mňa "veď teraz už z ďaleka vidieť, kde sú rozmiestnené vojská". Všetku zeminu sme museli odnosiť vo veľkých košoch na seno, fúrikoch a pod.
Boje, ktoré potom nastali, neboli ľahké. Už samotné popisy historikov hovoria o tom, že niektoré jednotky boli úplne zlikvidované, padlo veľa vojakov, veď len keď vyjdete na Šibeničný vrch, si uvedomíte pohľadom na Žiarsku kotlinu, ako blízko je Janova Lehota, kde peší prápor "Orolín" utrpel stratu 397 vojakov. Niet po nich ani stopy.
Gustáv Donoval, narod. 1917 v Podzámčoku okr. Zvolen, padol pri Jalnej v r. 1944. Bol dôstojník, ktorý sa zúčastnil bojov Rýchlej divízie vo vojne proti Sovietskemu zväzu. V roku 1943 prešiel na sovietsku stranu a neskôr sa zúčastnil v SNP. Zomrel na následky smrteľného zranenia pri Jalnej. Po smrti bol povýšený do hodnosti kapitán.
Vráťme sa ešte trochu k dátumom. Jednotlivé boje sa začali 24. septembra 1944, keď nemecký pluk SS Schill postúpil od Handlovej k Dererovmu mlynu a boje trvali asi do 7. októbra, keď bol Sv. Kríž definitívne obsadený nemeckou armádou. Nebol to jednoduchý postup. Bombardovanie nemeckými lietadlami cesty medzi Handlovou a Sv. Krížom, už 26. septembra dopadli prvé granáty na majer Kupča, na druhý deň boli vyhodené do vzduchu železničný a cestný most cez Hron a 2. októbra sa začali priame boje o Sv. Kríž nad Hronom. Všetky tieto udalosti už boli popísané, vzniklo dokonca aj románové dielo, ale boje to boli urputné a poučné, že ich je potrebné spomenúť. Asi nás ani veľmi neprekvapí, že nakoniec nemecké tanky boli obrancom na Šibeničnom vrchu privedené cestami necestami pomocou niektorých občanov (v tom boli tie boje poučné).
Udalosti z dobýjania Sv. Kríža nad Hronom sa v minulosti uvádzali len ako partizánske boje slovenských, francúzskych a rakúskych partizánov, určite tu boli, ale význam armády sa jednoducho nedoceňoval.
V dubovom lesíku na úpätí Šibeničného vrchu zanechali stopy v podobe svojich hrobov dvaja mladí ľudia odkiaľsi z Horehronia. Jozef Daxner, 17-ročný a Ondrej Horniak, 20 ročný, tu spolu padli 5.10.1944, keď chceli zabrániť prechodu nepriateľských tankov pomocou "protitankovej päste", pričom ich zasiahla nemecká mína. Myslím si, že to boli skutoční hrdinovia.
Ďalšou udalosťou, ktorá určite zmrazila obyvateľov Sv. Kríža nad Hronom, bol masaker, ktorý uskutočnila nemecká jednotka vracajúca sa z povstaleckého frontu pri Piteľovej dňa 17. októbra (front sa tu na určitý čas zastavil). Táto jednotka narazila na dva domy cigánskej osady, ktoré obývali dve hudobnícke rodiny. Tieto rodiny odmietli evakuáciu do okolitých dedín a lesa. Nemeckí vojaci tu zlikvidovali 24 členov Šarközyovskej rodiny - mužov, žien a detí. Cigánski občania, ktorí prežili streľbu, údajne neprestávali hrať, ale ich domy boli poliate benzínom a zapálené.


Pamätná tabuľa pod Šibeničným vrchom na umučenie rodiny Šarkóziovej

Jozef Lupták na túto udalosť spomína: "Upálili ich zaživa, jedna žena z nich sa zachránila, bola celá spálená. Potom ju opatrovala moja mama. Oni boli hudobníci a považovali sa za občanov, ako hociktorí iní. Ostatní Cigáni z osady ušli do lesa. Kapelníkmi boli Jozef Šarközy a druhý, Lajo Šarközy. Najskôr mali jednu kapelu, potom si založili druhú, no a keďže chceli dokázať, že sú hudobníci, hrali aj vtedy, keď dom bol už zapálený. Pohľad, ktorý zostal po zhorenom dome s ľuďmi, bol hrozný."
Toto miesto je teraz označené skromným pamätníkom, ktorý sa nachádza neďaleko spomínaného čadičového lomu.
Obsadením Sv. Kríža nad Hronom sa situácia akoby ukľudnila a dvojmesačnú bilanciu bojov a jej vplyv na život obyvateľstva, charakterizuje notár Obvodného notárskeho úradu vo svojom oznámení zo dňa 26. októbra 1944 ministerstvu vnútra nasledovne: "Obyvateľstvo obce Svätý Kríž nad Hronom utrpelo mimoriadne ťažké škody na majetku. Domy na 90 percent zasiahnuté strelami, strechy roztrhané, všetky okná rozbité. Požiarom boli zničené štyri domy. Na 60 percent domov - bytov, bolo vyrabovaných vojskom. Hostince a obchody boli úplne vyrabované. Výživa obyvateľstva je ohrozená... Železničné spoje prerušené... Už vyše mesiaca nemáme lekára a lekáreň... Obyvateľstvo je nervove a morálne podlomené od vystátej hrôzy a biedy..."
Sledujme však ďalšiu zaujímavosť Šibeničného vrchu.
Na Šibeničnom vrchu je, ako sa hovorí, od nepamäti kríž s Božím umučením, typický tým viac, že ide o mestečko Svätý Kríž nad Hronom. Myslím si, že v našej republike je takáto tradícia vo všeobecnosti silná, a tak máme na Slovensku kríže drevené (tých je asi najviac), drevené vyrezávané, kamenné, betónové (Janova Lehota), mramorové, liatinové (hlavne v miestach, kde v minulosti boli železiarne), ale aj hliníkové.
Na Šibeničnom vrchu bol v minulosti tiež drevený dubový kríž. Pri jednej vysviacke nového kríža bola slúžená na Šibeničnom vrchu svätá omša rímsko-katolíckym farárom Michalom Chrástekom.
Michal Chrástek - literárny historik, redaktor, tajomník Matice slovenskej (1863 - 1869), od roku 1868 farár vo Svätom Kríži nad Hronom. Narodil sa v roku 1825 v Novom Meste nad Váhom, umrel v roku 1900 vo Svätom Kríži nad Hronom. Je zakladateľom slovenskej bibliografie, Na jeho Slovenský knihopis, obsahujúci súpis diel od roku 1600 nadviazali ďalší bádatelia. Vydal jeden z prvých spevníkov slovenskej folklórnej a umelej poézie. Prispieval do rôznych časopisov. Pochovaný je na žiarskom cintoríne.
Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu predstavuje vlastne určitú zaujímavosť, možno že je prvým na Slovensku a do istej miery charakterizuje aj hlinikársku tradíciu, ktorá ovplyvnila bývalý Svätý Kríž nad Hronom.
Hliník, ako najmladší objavený a priemyselne vyrábaný kov, nemal veľké šance, aby na Slovensku, ale vôbec na svete, bolo veľa takýchto krížov. Predsa len občania Žiaru nad Hronom využili v roku 1968 určité politické oteplenie a zabezpečili, že na ich kultovom vrchu - Šibeničnom, bude kríž z hliníka, teda z materiálu, ktorý nepotrebuje žiadnu úpravu, nekoroduje, môže tam stáť ozaj dlhé roky a je pre novovzniknutý Žiar nad Hronom aj typický.
Začal som hľadať autorov, ktorí kríž odlievali. Vedel som, že to mohlo byť len v Závode Slovenského národného povstania, kde v prevádzke elektrolýzy začala vznikať výroba odliatkov.
Niektorí pracovníci, o ktorých som si myslel, že to mohli odlievať, už nežijú, tak že mi stopy unikali. Nakoniec som však natrafil na Františka Ošustu zo Sklených Teplíc, ktorý si pamätal najmä na technické detaily:
"Z iniciatívy cirkevného výboru, ktorý vybavil aj povolenie na odliatie kríža z hliníka, sme spolu s Jozefom Krajčím, Bedrichom Schneiderom a Jozefom Páleníkom, kríž zaformovali v novej zácvikovej zlievarni pri elektrolýze tak, že sme na hrubú dosku (foršňu) založili pozbíjaný rám, ktorý nám zostal po odlievaní tzv. formovacích "kopýt" pre LET Kunovice. (Na týchto kopytách sa formovali hliníkové plechy na krídla lietadiel, ktoré LET Kunovice vyrábali). Do tohto rámu sme zaformovali kríž a prišiel problém s odlievaním."
"Tu vznikli dva problémy. Predovšetkým sme si uvedomovali, že s ohľadom na hrúbku odliatku dôjde pri ochladzovaní k zmršťovaniu a ďalej, v tom čase sme ešte nemali dostatočnú kapacitu pecí, ktoré by nám dali toľko tekutej hliníkovej zliatiny, aby sme mohli kríž odliať naraz. Obidva tieto problémy sme vyriešili tak, že na podperníky sme položili hliníkové bločky, ktoré vlastne pôsobili ako vnútorné chladítka a nepotrebovali sme ani také množstvo tekutého kovu.
Kov sme brali z pece Jatal, pričom jedna panva bola zavesená na žeriave a druhá na tzv. fendviku (vysokozdvižný vozík a nalievaciu panvou). Robili sme to odpoludnia a pamätám si ešte, že pri odlievaní zo žeriavu sa tento pokazil a opravoval ho Pavel Husár.
Kríž bol potom ofrézovaný v prevádzke opravy a údržba. To už organizovali Milan Rudzan a Ing. Jaromír Maršálek."
Ak dnes hodnotíme tento technologický výkon s ohľadom na primitívne podmienky, v akých bol zrealizovaný, tak ho treba hodnotiť ako výborný.
Dá sa predpokladať, že hliníkový kríž nelahodil vtedajšej vládnej garnitúre, no predsa sa v dobrom stave udržal. Potom prišli, hlavne po roku 1990 nábožensky priaznivé časy. Uvoľnili sa však aj pomery na výkup farebných kovov (hliník medzi takéto patrí). Zákony, ako vždy majú svoje slabé miesta, a tak sa kovy začali kradnúť. Na môj veľký žiaľ, neodolal ani kríž s Božím umučením na Šibeničnom vrchu. Zlodeji najskôr ukradli plošnú plastiku Madony s dieťaťom. Ukradnúť ju nebol veľký problém, ale ani zisk nebol asi veľký. Plastika bola veľmi tenká a určite vážila pár kilogramov, možno len 2 - 3 kg. Potom sa zlodeji sústredili na Božiu muku (ukrižovaného Ježiša Krista). Sňali ho z kríža (aká krutá symbolika), no to ešte netušili, že nie je z hliníka, ale z plastu natretého hliníkovou farbou. V zlosti ho rozbili na kúsky. Potom skúšali ukradnúť aj samotný kríž a podpílili ho pílkou. Keď sa im to nepodarilo, začali búrať železobetónový podstavec. Ten bol však vyhotovený veľmi kvalitne - viac železa ako betónu - a odolal. Toto všetko sa odohralo v roku 2000.


Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu - poškodený vandalmi

Takto oskalpovaný kríž stojí na Šibeničnom vrchu až do dnešných čias. Dúfajme, že bude stáť aj naďalej. Mali by sme si ho všetci Križania a Žiarčania ochrániť.
Ďalším významným miestom sú na Šibeničnom vrchu pevne zabudované orientačné body. Sú dva. Na oceľových, žlto natretých s betónovou náplňou, sú zariadenia, na ktoré je možné namontovať meracie prístroje. Dajú sa nimi napríklad presne rozmerať pozemky a vôbec všetky objekty v našom meste. Nepripomína vám to Galileovú vetu - "Dajte mi pevný bod a pohnem zemeguľou"? Nie, toto nie je ten pevný bod, ale je to dosť pevný bod na to, aby určil polohu vášho nehnuteľného vlastníctva, a to znovu pripomínam, zo Šibeničného vrchu.
Nie je bez zaujímavosti, že na pravej strane cesty (oproti hospodárskemu dvoru miestneho roľníckeho družstva) sa nachádza židovský cintorín. Svätokrížsky občania židovského vierovyznania sa po druhej svetovej vojne do obce zväčša nevrátili a cintorín ostal neudržiavaný. Znova je to však oblasť Šibeničného vrchu.
Niekde na týchto miestach bola vybudovaná aj posledná svätokrížska zemlianka (obydlie v zemi), ktorú ešte pred druhou svetovou vojnou obývala známa miestna figliarka Katka Fučkoje.
Na dominantný Šibeničný vrch položili ruku aj architekti. Možno je dobré, že nevieme ich mená, ale vieme, že pohľad na Šibeničný vrch zo strany Žiaru nad Hronom zohavili. Najľahšiu úlohu mal architekt, ktorý projektoval prvý vodný rezervoár hlavne tým, že sa nedostal nad horizont Šibeničného vrchu a jeho dielo sa pomaly skrýva v borovicovom lesíku. K zohaveniu svätokrížskeho a žiarskeho Olympu prispel projektant nového vodojemu, ale hlavne projektant veže vykrývača, ktorá je aj s prídavným zariadením na vrchole Šibeničného vrchu. Navyše, jej lesklé plochy intenzívne odrážajú slnečné lúče. Osobne si myslím, že sa to dalo riešiť citlivejšie.
Taký je teda kultovný vrch dvadsaťtisícového mesta Žiar nad Hronom. Dá sa povedať, že niet v okolí Žiaru nad Hronom zaujímavejší vrch, a to si myslím, že ešte stále tu nie je všetko objavené.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára