Úvodom

ŽIARSKA KOTLINA

Vážení priatelia! V týchto článkoch by som vás chcel informovať o pozoruhodnostiach Žiarskej kotliny a priľahlých oblastí. Viem, že mnohí z vás poznajú tieto lokality lepšie ako ja, ale sú aj takí, ktorí ich nepoznajú.
Začiatkom jari som stretol na Šibeničnom vrchu jedného zo svojich oveľa mladších spolupracovníkov. Prekvapilo ma, keď sa ma opýtal, prečo sú tu vykopané jamy a povrchové chodby. Čudoval sa, keď som mu povedal, že sú to pozostatky zákopov z 2. svetovej vojny, pričom z týchto zákopov bola ochraňovaná cesta od Handlovej. Sám o týchto bojoch veľa neviem, ale snáď než skončí tento seriál, budem aj ja múdrejší.
Musím však povedať, že táto skutočnosť ma zaujala a rozhodol som sa urobiť niečo pre rozšírenie znalostí o Žiarskej kotline. Z geofyzikálneho hľadiska bola u tejto kotliny zistená hĺbka 2000 m, čo ju zaraďuje medzi horskými kotlinami na prvé miesto. Je však taká zaujímavá aj z hľadiska prírodných krás, prípadne prírodných zvláštností? Sú tu aj zaujímavé historické udalosti?
Na tieto otázky si budeme môcť odpovedať na konci tohto seriálu. Ešte by sa mohla položiť otázka, prečo o tom písať, koho to zaujíma, ale ja si myslím, že Žiarska kotlina, ktorá sa stala našim domovom, si zaslúži, aby sme ju poznali, aby sme poznali a ochraňovali jej prírodné bohatstvo. Žiarska kotlina získala v posledných rokoch svoje renomé, hlavne ako dolina s výrazne poškodeným životným prostredím, ale je to skutočne tak aj v súčasnosti?
Väčšina obyvateľov vlastného Žiaru nad Hronom sa sem prisťahovala v súvislosti s pracovnými príležitosťami, ktoré tu v minulosti bezpochyby boli. Dnes sú to už občania Žiaru a skoro všetci sa považujú za Žiarčanov, nech si teda novými poznatkami vytvoria aj zdravý lokálpatriotizmus.

1 Niekoľko všeobecných informácií o žiarskej kotline

Z historického hľadiska sa vyskytoval aj názov "Kotlina pri Svätom Kríži nad Hronom". Pozrime sa však na Žiarsku kotlinu z hľadiska jej vzniku.

Žiarska kotlina leží medzi vyvýšenými pásmami Slovenského stredohoria a obkolesuje ju krásna náruč hôr: Kremnických vrchov s najvyšším vrchom Suchá Hora 1 232 metrov nad morom, Vtáčnika (1 346 m.n.m.), Štiavnických vrchov so Sitnom (1010 m.n.m.) a zo západnej strany ju uzatvára Pohronský Inovec. V súčasnosti sa do tohto regiónu zaraďuje okolo 109 km² a nachádza sa tu 20 obcí.
Všetky menované pohoria sú sopečného pôvodu a samotná kotlina predstavuje tektonickú depresiu vyplnenú nánosmi sutín a hlín z okolitých pohorí. Hĺbka, ako už bolo spomenuté, má už 2000 metrov a je vyplnená rôznymi štrkmi, pieskami, ílovitými horninami a slojmi uhlia. Pri posledných vrtoch, keď sa v Žiarskej kotline hľadala teplá voda (geotermálna energia) boli navŕtané aj vrstvy s polodrahokamami.
Celá kotlina je odvodňovaná riekou Hron, ktorá pôvodne Žiarsku kotlinu za pomoci prítokových riek a potokov aj vytvorila. Medzi hlavné prítoky patria Kremnický potok, Ihráčsky potok, Lutilský potok, Prochotský potok a ďalšie hlavne z oblasti Banskej Štiavnice, potok od Banskej Belej, potok Teplá, Vyhniansky potok, ale aj vyústenia dedičných štôlní z banskej oblasti. Práve tieto potoky priniesli do kotliny chemické prvky, ktoré sú z dnešného poznania zdraviu škodlivé, ako napríklad arzén. Niekoľko tisíc ročná ťažba rúd farebných kovov nám teda zanechala nepriaznivé dedičstvo. Najväčšou ekologickou pohromou bolo vybudovanie hlinikárne, ktorá od roku 1953 emitovala tisíce ton škodlivín, (fluor. exhaláty, dehty, oxidy síry a dusíka, tuhé látky).
Geograficky patrí Žiarska kotlina aj s uvedenými pohoriami k Západným Karpatom. Leží v miernom pásme stredoeurópskej oblasti. Priemerná ročná teplota sa pohybuje od 7,5 - 8,1 stupňa Celzia. Najchladnejší mesiac býva január s priemernou teplotou mínus 3 stupne Celzia. Najteplejším mesiacom býva júl s priemernou teplotou 18 stupňov Celzia.
Priemerné ročné zrážky v oblasti Žiaru nad Hronom sú okolo 711 mm a priemerný počet dní so snehom je 50 - 60 dní. Vo vyšších polohách je to až 80 dní. Nadmorská výška Žiarskej kotliny sa pohybuje od 240 do 500 metrov nad morom. Nadmorská výška samotného mesta Žiar nad Hronom je pri železničnej stanici 243,7 metra a nové mesto je vybudované v nadmorskej výške 280 metrov.


Pohľad na Žiarsku kotlinu v oblasti Žiaru nad Hronom. Pohľad zo Šiben. vrchu

2 Svätý Kríž nad Hronom (od roku 1955 Žiar nad Hronom) a jeho kultový vrch

Sú mestá, ktoré majú svoje kultové vrchy, nemusia byť vysoké, stačí, aby sa k nim viazala nejaká historická udalosť, prípadne, aby boli na nich pamätníky, ktoré sa viažu k histórii mesta. Osobne si myslím, že takýmto vrchom pre niekdajší Sv. Kríž nad Hronom, ale aj Žiar nad Hronom, je Šibeničný vrch.

Poznám ľudí, ktorí sem chodia na Vianoce po Štedrej večeri, ďalší v posledný deň v roku. Pre Križanov, ale aj Žiarčanov, je to vrch s hliníkovým krížom, pri ktorom si zapália kahance a vracajú sa domov s pocitom, že niečo pre seba urobili.
Skutočne, keď som o Šibeničnom vrchu rozmýšľal neskôr, nenašiel som v okolí Žiaru nad Hronom objekt, na ktorom je toľko zaujímavostí, ako na Šibeničnom vrchu.
Najskôr o samotnom názve. Je známe, že osada Sv. Kríž nad Hronom získala výsady udelenou listinou zo dňa 4. februára 1246 od zemepána ostrihomského arcibiskupstva Štefana Vanča. Listina obsahuje 16 zásadných výsad, podľa ktorých zostali Križania naďalej poddanými ostrihomského arcibiskupa, no uplatnením týchto zásad sa prakticky stali mešťanmi. Získali napríklad výsadu slobodnej voľby richtára, slobodnej dispozície s majetkom (obmedzenie len v prípade bezdetnosti, keď bola podmienená hnuteľným darom pre zemepánskeho úradníka), ďalej tu bola sloboda sťahovania (za poplatok), richtár mal právo súdiť určité prečiny a pod. Veľmi dôležitá výsada bola možnosť vyberania daní.
Originál tejto listiny sa nezachoval, bola však potvrdená v roku 1384. Zachovalou listinou zostalo len potvrdenie vierohodnosti týchto listín arcibiskupom Jánom z roku 1485. Svätý Kríž získal uvedené výsady za panovania uhorského panovníka Belu IV, ktorý vládol v rokoch 1235 - 1270.

Výsadná listina ostrihomského arcibiskupa Jána

Belo IV. - uhorský kráľ, nastúpil na trón ako 29-ročný. Snažil sa upevniť kráľovskú moc a mnohé mestá a mestečká dostali práva (ako prvá Trnava v roku 1238). Nemal však šťastie dlho vládnuť bez vojny. Už v roku 1241 napadli Uhorsko Tatári, ktorí pred tým v roku 1240 obsadili veľkú časť starej Rusi a zmocnili sa aj Kyjeva. Džingischánov vnuk Batuchán nakoniec napadol aj Uhorsko a historická bitka sa odohrala neďaleko terajších slovensko-maďarských hraníc, na puste Mohi. Uhorské vojsko bolo totálne porazené a kráľ si len zázrakom zachránil život. Uchýlil sa najprv na Znievsky a potom na Nitriansky hrad, žiadal pomoc zo zahraničia, no nikto nepomohol. Nakoniec sám ušiel do zahraničia (Dalmácia). Tatári odtiahli v roku 1242 po správe o smrti chána Ogotaja.
Následky boli ich vpádom katastrofálne. Pri hladomore, ktorý nastal v ďalšom roku, keďže Tatári nedovolili roľníkom obrábať pôdu, zahynulo toľko obyvateľov, ako pri nájazdoch divých Tatárov.
Prečo sa tak podrobne zmieňujem o tejto dobe? Lebo práve Belo IV. pozval nemeckých kolonistov, aby osídlili našu krajinu. Toto osídlenie bolo tak rozsiahle, že dostalo názov veľká kolonizácia. Osídlenci dostávali rôzne výhody, napríklad zákupné právo, súdy a pod. Jednoducho sa vyplatili z poddanstva určitou sumou peňazí a nemuseli platiť poplatky, mohli sa voľne sťahovať. Bolo prijaté nemecké právo.
Je veľmi dôležité, že kráľ intenzívne podporoval po tatárskych vpádoch vznik nových miest a mestečiek. A tak dostal tieto výsady aj Svätý Kríž nad Hronom. Súčasne sa v tomto období začali na opevnenie krajiny stavať murované hrady.
Spomínané listiny boli aj v nasledujúcich rokoch upravované ďalšími výsadami, jedno z veľmi významných bolo doplnenie v roku 1501, keď bolo potvrdené jarmočné právo. Neskôr, v roku 1609, kráľ Matej II. potvrdil platnosť všetkých listín a Sv. Kríž nad Hronom sa tým stal významným poddanským mestečkom Tekovskej stolice.
Samotný názov mestečko, bol vlastne technickým termínom, lebo v stredoveku boli na Slovensku nasledovné druhy sídel: slobodné kráľovské mestá, mestá a mestečká, vidiecke sídla. Na konci 14. storočia bolo napríklad 70 mestečiek, no po roku 1530 ich už bolo 155. Samotný Sv. Kríž nad Hronom patril časovo medzi prvé mestečká. Kráľovské listiny si Križania veľmi dôsledne opatrovali, lebo z času na čas pri rôznych sporoch, bolo potrebné platnosť tej-ktorej výsady potvrdiť a preukázať uvedenými listinami.
Nikde sa v týchto listinách neuvádza, že by Svätý Kríž mal právo popravovať občanov, ktorí sa proti vtedajšiemu právu previnili a keď sa už takýto prípad vyskytol, poprava sa uskutočnila v Kremnici. Takýto prípad sa stal v roku 1691, kedy došlo k vylámaniu a vykradnutiu krížskeho kaštieľa. Rozsudok nad vlamačmi, Štefanom Slaninom, rodákom z Terchovej, sluhom Šášovského panstva a Jánom Telgartským zo Železnej Breznice, znel obesenie a 17. septembra 1692 ich v Kremnici aj obesili. V knihe Pavla Ratkoša Dejiny Žiaru nad Hronom sa uvádza, že neexistujú písomné doklady, že by sa na Šibeničnom vrchu vykonávali popravy. Na druhej strane sa takáto možnosť pripúšťa s ohľadom na pomenovanie Šibeničný vrch. Možné je, že ďalšie štúdium historických materiálov ukáže, ako sa tento vrch využíval. Alebo obyvatelia Sv. Kríža nad Hronom nechceli byť horší ako iné mestá a šibenicu tu na výstrahu postavili.
Samozrejme, že ani vydržiavanie si vlastného kata, alebo poprava v inom meste, neboli lacnou záležitosťou. Takže sa ani nemôžme čudovať, že napríklad Žarnovica, ktorá právo meča mala, si na popravu objednávala kata z Banskej Bystrice.
Kráľ Matej II., alebo tiež Habsburský vládol nad našim územím v rokoch 1608 - 1619. Značné úspechy dosiahol v bojoch proti Turkom, ktorí za jeho vlády definitívne stratili južné Slovensko. Obnovil úrad palatína, ktorý bol pred tým zrušený. Je zaujímavé, že uhorským palatínom sa stal Slovák Juraj Turzo, ktorý túto funkciu vykonával v rokoch 1609 - 1616 (palatín bol v uhorskom štátnom zariadení najvyšší kráľovský úradník). Medzi najvýznamnejšie reformy tohto obdobia patrilo opatrenie, ktoré dávalo rovnaké práva všetkým národnostiam. V tomto období dochádzalo k významnému poslovenčovaniu miest na našom území a príchodom Maďarov, ktorí sem prišli vlastne utekajúc pred Turkami, začali vznikať národnostné trenice. V niektorých mestách už predtým bývali Nemci, ktorí mali väčšie práva ako Slováci, a tak vznikali problémy, ktoré vyúsťovali do otvorených zrážok (Krupina, Banská Bystrica). Zásluhou Mateja II. bol prijatý zákon a príslušné nariadenia z rokov 1608 a 1609, ktoré upravovali vzájomný vzťah národností. Porušenie tohto vzťahu sa veľmi prísne trestalo. Jedným z opatrení bolo, že mešťanostovia sa museli striedať podľa národností Nemec, Maďar, Slovák. V Banskej Bystrici, kde Maďari nežili, sa striedali len Nemci a Slováci. Len pre zaujímavosť, v tomto období žila aj Alžbeta Báthoryová z Čachtíc.
Šibeničný vrch má nadmorskú výšku 384 metrov nad morom a v podstate patrí medzi nižšie vrchy začínajúcich Kremnických vrchov patriacich do Jastrabskej formácie.
Z geologického hľadiska ide o dosť zaujímavý útvar, ktorý sa tvoril v niekoľkých geologických obdobiach. O geologickej stavbe Šibeničného vrchu sa najviac dozvedáme na stopách, ktoré vznikli po uvedomelom zásahu človeka, čím došlo k odkrytiu geologických vrstiev, napríklad pri budovaní záseku na cestu, kde sa odkryli vrstvy zlepenca, pieskovca a tufov, typickej skladby pre Jastrabské vrchy. Na druhej strane Šibeničného vrchu sa v kameňolome, kde sa ťažil čadič, odkryla ďalšia etapa geologického vývoja z poslednej etapy vulkanizmu Kremnických vrchov.


Typická skladba hornín pre Jastrabské vrchy - vrstvy zlepenca,
pieskovca a tufov

Šibeničný vrch bol pôvodne tvorený uvedenými zlepencami, tufmi, pieskovcami, až o niekoľko miliónov rokov sa začala podpovrchová sopečná činnosť, ktorá roztavenou magmou postupne vypĺňala medzery a trhliny medzi horninami, dvíhala a vytláčala nadložné vrstvy, v ktorých vykryštalizovala. Samozrejme, že deformovala náletovými krovinami aj pôvodné vrstvy a celý kopec sa zdeformoval.
Šibeničný vrch bol v rôznych obdobiach zalesnený, neskôr odlesnený, v súčasnosti, keďže sa prakticky nevyužíva, zarastá náletovými krovinami. Z rastlín sú tu rozšírené najmä suchovzdorné rastliny, ako rozchodník prudký, palina pravá, kotúč poľný, hadinec obyčajný, z drevín je to najmä nepôvodný agát biely, vŕba rakytová, hloh mnohosemenný, topoľ osikový a z náletových kríkov ruža šípová, trnka a pod. Veľmi pôsobivo pôsobia na Šibeničnom vrchu skoro ako solitéry zdatné jedince borovice čiernej. Žiaľ od nezodpovedných jedincov si veľa vytrpia.
Z vtáctva tu stretávame najmä strakoše (strakoš - kolesár, strakoš obyčajný), výslnné stanovištia využívajú plazy, najmä užovky, jašterice.
Pri podrobnejšom pozorovaní, asi vo výške 120 m nad súčasnou úrovňou Žiarskej kotliny, môžeme nájsť ováľané kamene, ktorým sa hovorí valúny, ich ováľanie vzniklo tak, že sa sem dostali riekou a keďže sa nachádzajú vo výške 129 m nad Žiarskou kotlinou a majú aj iné zloženie, predpokladá sa, že prekonali vodný transport z Nízkych Tatier alebo Slovenského Rudohoria. To znamená, že v týchto miestach (teda 120 m nad úrovňou) tiekla rieka Prahron. Žiarska kotlina, ako ju poznáme dnes, je výsledkom obrovského poklesu rozsiahlou tektonickou činnosťou (tektonická činnosť znamená pohyby zemskej kôry vyvolané rôznymi príčinami). Tak vznikla najhlbšia horská kotlina, ktorej hĺbka zistená geofyzikálnymi metódami, je až 2000 m.
Na úpätí Šibeničného vrchu smerom na Kremnicu sa za I. Československej republiky po roku 1918 začal ťažiť čadič, ako výborný štetovací materiál na výstavbu ciest. Chemicky je čadič sodno-vápenatý živec a živce sú hlinito-kremičité zlúčeniny sodíka, draslíka a vápnika.


Kameňolom na úpätí Šibeničného vrchu. Tmavá casť sú čadiče

Vznikol kameňolom (volal sa Legiolom podľa vlastníka Legiobanky), ktorý nám dnes veľa hovorí o geologickej stavbe Šibeničného vrchu. Na lomovej stene o veľkosti asi 50 x 15 m sa vytvoril akýsi rez geologickou štruktúrou, ktorá dokumentuje najmladšiu - poslednú fázu vulkanizmu v Kremnických vrchoch. Pri tejto poslednej fáze, kedy dochádzalo k vytláčaniu čadiča vo forme roztavenej magmy zo zemskej kôry, bol tento v prípade Šibeničného vrchu vtláčaný do tufitov - ktoré tu boli ako produkty staršieho vulkanizmu. Čadič strhával ich úlomky, ktoré sú tu veľmi dobre viditeľné vo forme akéhosi lemu. Samotná čadičová láva už asi nemala dosť energie, aby prerazila vo forme sopky. Tento úkaz je tu veľmi názorne vytvorený a dobre pozorovateľný. Práve na pravej strane vytlačeného čadiča vidieť, ako sa tekutá čadičová magma zmiešala vírivým spôsobom s tufovitou hmotou, a takto celá hmota stuhla. Je to veľmi názorný geologický útvar a pamiatka na formovanie sa našej zeme. Je len na škodu veci, že na úpätí tohoto útvaru vznikla neriadená skládka odpadu. Vo vyspelých krajinách by bol takýto útvar minimálne vyznačený, aby sa stal lákadlom pre turistov.


Vírivé vrstvy pôvodnej horniny a vtláčaného čadiča

Neďaleko tohto lomu smerom na dedičnú Ferdinandovu štôlňu, sa od roku 1923 ťažil povrchovým spôsobom oker (je to zmes železitých rúd s ílom). Tento oker sa využíval ako žltá farba. Ťažbou sa zaoberalo viacero firiem - Ján Novák, ťažba okra, Kremnica a Hronský Svätý Kríž, René Goldschmidt, Okrové závody Hron. Sv. Kríž, Juhomoravská ťažiarska spoločnosť - závod Hron. Sv. Kríž.
Nad popisovaným kameňolomom s vytlačeným čadičom sa nachádza ďakovná kaplnka zasvätená Panne Márii. Kaplnka má zaujímavú históriu.
Koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia zachvátil Rakúsko-uhorskú monarchiu rad povstaní šľachticov, ale aj zbedačeného ľudu proti Habsburskej vláde. Tieto povstania sa veľmi negatívne prejavovali na hospodárskom vývoji krajiny. Takéto povstanie prebehlo aj na začiatku 18. storočia a už v roku 1703 sa vojskám Františka II. - Rákocziho podarilo ovládnuť prakticky celé Slovensko, tým viac, že u utlačovaného obyvateľstva získalo veľkú podporu. Rákocziho vojská obsadili aj Sv. Kríž a ostatné dediny pri Hrone a 20. novembra 1703 sa tu odohrala veľká bitka, keď päťtisíc jazdcov Františka II. Rákocziho rozprášilo cisárske vojská. Rákocziho armáda sa tu usadila a začalo sa drancovanie z druhej strany (zo strany "osloboditeľov"), ktoré bolo ešte horšie (teda drancovanie obyvateľstva), ako za vlády Habsburgovcov. Občania, ktorí otvorene protestovali, sa dostali do väzenia. Za takýto prečin sa v rokoch 1705 - 1706 dostal do rákocziovského väzenia aj miestny rímsko-katolícky farár František Hajnovič. Práve územie Žiarskej kotliny sa v tomto období veľmi často stávalo dejiskom ozbrojených zrážok, za súčasného zvyšovania daní a dávok poddaných. Je historicky doložené z roku 1686, že práve pustošivé drancovanie tejto oblasti prinútilo občanov Hronskej Dúbravy, Trnavej Hory, Jalnej a Kľačna vybudovať svoje sídla vo vyššie položených miestach.
Rákocziho posádka bola v Sv. Kríži až do roku 1706, keď 28. novembra vojská cisárskeho generála Stahremberga v krutej bitke porazili Rákocziho vojsko. Sv. Kríž bol zničený a vyčerpaný (vojakov živili občania mestečka). Po ústupe vojska sa začala obnova a rekonštrukcia zničeného Sv. Kríža.
V roku 1709 začal stavať spomínaný rímsko-katolícky farár František Hajnovič (ktorý sa vrátil z väzenia) za finančnej pomoci úradníka panstva Imricha Sipeka ďakovnú kaplnku za svoje vyslobodenie z väzenia.


Ďakovná kaplnka zasvätená Panne Márií z úpätia Šibeničného vrchu

Kaplnka Panny Márie bola za veľkej účasti občanov vysvätená v roku 1711.
295 ročná kaplnka je vo veľmi dobrom stave a skutočne sa dá považovať za jedinečnú pamiatku na krutú dobu, ktorá tu vládla. Ku kaplnke je dobrý prístup odbočkou zo starej cesty Žiar nad Hronom - Kremnica.
Také sú zaujímavosti a história o Šibeničnom vrchu, na ktorú už nieto pamätníkov a je napísaná podľa pozorovania a zachovalých dokumentov.
Dá sa predpokladať, že na Šibeničnom vrchu bolo v minulosti hradisko, do ktorého sa ľudia utekali skryť, keď sa dolinou valili vojská. Tu mali dobrý výhľad a pre neprístupnosť svahov od Hrona, aj dobré podmienky na obranu. V súčasnosti na toto tvrdenie neexistujú dôkazy, no je celkom možné, že sa v budúcnosti objavia. Šibeničný vrch však zostal s občanmi Sv. Kríža nad Hronom zviazaný naďalej a poznačili ho aj najnovšie udalosti.
Je to dnes už vlastne jeden z posledných vrchov, ktoré sú zvrásnené zákopmi po bojovej činnosti z druhej svetovej vojny. Tieto sa už pomaly, ale iste, zrovnávajú s terénom a zarastajú krovím. Práve zvyšky týchto zákopov ma zaujali, najmä z hľadiska ich vzniku. Či vznikali v časoch obsadzovania územia Sv. Kríža nad Hronom nemeckou armádou po vyhlásení Slovenského národného povstania alebo po oslobodzovaní tohoto územia Červenou armádou. Keď som sa touto otázkou podrobnejšie zaoberal a hľadal dokonca pamätníkov na tieto udalosti, zistil som, že zákopy vznikli pri budovaní obrany pred vstupom nemeckej armády zo smeru od Handlovej.
Z vtedajšieho Sv. Kríža nad Hronom sa stal strategický bod, v ktorom sa malo zabrániť prieniku nemeckej armády na Zvolen, pričom nemecké vojská postupovali z dvoch smerov - hlavný úder sa očakával od Handlovej a druhý popri rieke Hron od Žarnovice. Celú obranu organizovala československá armáda a na zabránenie prieniku nemeckej armády bola určená podskupina "Ipeľ" so sídlom vo Sv. Kríži.
Vychádzam z historického článku P.Bosáka "Organizácia I. československej armády na Slovensku". Táto podskupina s veliteľom majorom Kovačovičom patrila priamo pod veliteľstvo vojenskej obrannej oblasti v B.Bystrici s veliteľom plukovníkom Pavlom Kunom. Podskupina "Ipeľ" mala za úlohu prehradiť smer Handlová - Sv. Kríž a mala k dispozícii peší prápor s veliteľom kpt. Búrikom, ďalej peší prápor kpt. Kapišinského, kpt. Orolína a kpt. Felcmana posilnený delostreleckým oddielom a čatou tankov.
Pavol Kuna, narodený r. 1895 v Liptovskom Mikuláši, zomrel r. 1982 v Levoči, dôstojník čs. a slov. armády, v roku 1948 bol ako generálmajor preradený do zálohy. V čase SNP prešiel s viacerými pracovníkmi Ministerstva národnej obrany Slovenského štátu do Banskej Bystrice, kde zastával rad veliteľských funkcií. Zúčastnil sa aj obrany Svätého Kríža nad Hronom.
Historici o týchto bojových formáciách hovoria nasledovné fakty:
22. peší prápor "Hornád" s veliteľom kpt. Búrikom (rodák z Dolnej Lehoty, nar. r. 1913). Prápor vznikol koncom augusta 1944 z príslušníkov 3. pešieho pluku a záložníkov. Z Môťovej bol zasadený do priestoru Dúbravy pod velením kpt. Galbu. Do 24. septembra prápor budoval obranné postavenia pri Žiari nad Hronom, na Švábe pri Kremnici, Kozelníku a Banskej Belej, Železnej Brezničke, Jalnej, Dúbrave, Hronskej Breznici. Koncom septembra bol zasadený do obrany v rámci podskupiny "Ipeľ", do druhého sledu, na terénnej čiare: Vieska - Ladomer - Lutila. Na tejto čiare zastavili 4. októbra 1944 postup pluku SS Schill a od 5. októbra sa boje stabilizovali na terénnej čiare: Breznica - Dúbrava - kóta 571 Hrádok - kóta 827 Hernička aj zásluhou práporu "Hornád". Potom prápor úspešne bojoval na smeroch: Žiar nad Hronom - Zvolen i Banská Štiavnica - Hronská Breznica. Po ústupe zo Zvolena prápor ustupoval na Poľanu, kde sa rozpadol pod tlakom nepriateľa začiatkom novembra 1944.
Ďalším usadeným práporom tu bol 26. peší prápor "Bečva" s veliteľom kpt. Kapišinským a samozrejme, celým radom ďalších veliteľských funkcionárov. Prápor vznikol v polovici septembra 1944 z jednotiek martinskej posádky po doplnení záložníkmi z Turca. Zabezpečoval prechody cez pohorie Žiar na smere Nemecké Pravno (dnes Nitrianske Pravno) - Jasenovo. Neskôr prápor doplnili zvyškami bojovníkov od práporu Galba a presunuli ho k 3. taktickej skupine, kde dostal krycie meno "Bečva" ako súčasť podskupiny "Ipeľ", so zaradením do obranného úseku Žiar nad Hronom - Lutila. Dňa 4. októbra pluk SS Schill prelomil obranu povstalcov zo smeru Lutila a obsadil starú Kremničku. Prápor ustúpil k pešiemu práporu "Hornád". neskôr bol zaradený do bojov severozápadne od Hronskej Breznice.
Pozrime sa na osud ďalšieho pešieho práporu "Orolín", ktorého veliteľom bol kpt. Ján Orolín. Podľa historických faktov tento v bojoch o zabránenie vstupu nemeckej armády do Žiarskej kotliny dopadol najhoršie.
Dňom 22. septembra 1944 bol zriadený peší prápor, ktorý prehradzoval smer od Handlovej na Žiar nad Hronom, severne od Novej Lehoty. Už 23. septembra prápor zasiahol do bojov, ale pod tlakom nepriateľa ustúpil na Janovu Lehotu. Tu bol prápor ostreľovaný a bombardovaný vlastným letectvom, pričom utrpel značné straty. Počas bojov o Janovu Lehotu prápor utrpel ďalšie straty v počte 397, kde zvyšky jednotiek zaradili do práporu "Bečva". Dňom 30. septembra 1944 prápor prestal existovať.
Pri bojoch v okolí Janovej Lehoty sa zúčastnil aj 27. peší prápor "Ondava" s veliteľom Františkom Felcmanom, a tak isto tu nebol úspešný. Zrejme boje boli veľmi urputné. Majme na mysli, že išlo o preniknutie do Svätého Kríža nad Hronom. O tomto prápore hovorí historik Pavel Bošak:
"1. a 2. rota boli vytvorené z jazdeckých eskadrón, ktoré došli od 2. taktickej skupiny z Brezna. 3. a 4. rota boli vytvorené z rôt, ktoré prišli z výcvikového strediska 1. taktickej skupiny. Tu bolo veľa dobrovoľníkov Slovákov i Čechov, mnohí z nich nekonali vojenskú službu a absolvovali len krátky výcvik vo výcvikovom stredisku. Prápor bol zasadený 3. a 4. rotou do útoku na Janovu Lehotu 26. septembra, ktorý sa skončil nezdarom a roty boli rozbité, hoci vojaci aj velitelia bojovali statočne. Rote pod velením npor. Sámela udelilo veliteľstvo čs. armády za boj pochvalu. Zo zvyškov rôt sformovali jednu rotu a pod velením npor. Kreihansla ju zaradili do práporu "Dunaj".
Fotografie, ktoré sú v tejto časti publikované, sú od autora Ing. Duchoňa, pravdepodobne brata veliteľa delostreleckej batérie kanónov vzor 15 "Duchoň" kalibru 7,5 cm poručíka dr. Fedora Duchoňa. Práve účastníci tejto batérie vykopali zákopy na Šibeničnom vrchu.


Kopanie zákopov na Šibeničnom vrchu - príprava paleb.
postavenia pre 15 cm batériu

Podarilo sa mi spojiť aj s pamätníkom na kopanie zákopov na Šibeničnom vrchu. Jozef Lupták, dlhoročný pracovník žiarskej hlinikárne, sa práve vtedy vrátil do Sv. Kríža ako čerstvý maturant zo zvolenského gymnázia. Npor. Donoval, ktorý obranu organizoval, mu hovorí: "No tak, čerstvý maturant, vieš čo sú to vrstevnice? Vieš čítať z mapy? Áno? Tak to tu budeš organizovať s miestnymi obyvateľmi". (npor. Donoval 7.10.1944 padol pri Jalnej). J. Lupták pokračuje: Nebolo to celkom ľahké hľadať ľudí na kopanie zákopov. Najskôr sme vykopali až do hĺbky 4 m protitankový zákop s kolmými stenami od čadičového kameňolomu až po Hron, súčasne bol napustený aj vodou z Hrona. Tento prerušoval cestu do Starej Kremničky.
Keď si npor. Donoval preberal zákopy, ktoré sme vykopali na Šibeničnom vrchu a zistil, že sme hlinu dali pred zákopy, rozkričal sa na mňa "veď teraz už z ďaleka vidieť, kde sú rozmiestnené vojská". Všetku zeminu sme museli odnosiť vo veľkých košoch na seno, fúrikoch a pod.
Boje, ktoré potom nastali, neboli ľahké. Už samotné popisy historikov hovoria o tom, že niektoré jednotky boli úplne zlikvidované, padlo veľa vojakov, veď len keď vyjdete na Šibeničný vrch, si uvedomíte pohľadom na Žiarsku kotlinu, ako blízko je Janova Lehota, kde peší prápor "Orolín" utrpel stratu 397 vojakov. Niet po nich ani stopy.
Gustáv Donoval, narod. 1917 v Podzámčoku okr. Zvolen, padol pri Jalnej v r. 1944. Bol dôstojník, ktorý sa zúčastnil bojov Rýchlej divízie vo vojne proti Sovietskemu zväzu. V roku 1943 prešiel na sovietsku stranu a neskôr sa zúčastnil v SNP. Zomrel na následky smrteľného zranenia pri Jalnej. Po smrti bol povýšený do hodnosti kapitán.
Vráťme sa ešte trochu k dátumom. Jednotlivé boje sa začali 24. septembra 1944, keď nemecký pluk SS Schill postúpil od Handlovej k Dererovmu mlynu a boje trvali asi do 7. októbra, keď bol Sv. Kríž definitívne obsadený nemeckou armádou. Nebol to jednoduchý postup. Bombardovanie nemeckými lietadlami cesty medzi Handlovou a Sv. Krížom, už 26. septembra dopadli prvé granáty na majer Kupča, na druhý deň boli vyhodené do vzduchu železničný a cestný most cez Hron a 2. októbra sa začali priame boje o Sv. Kríž nad Hronom. Všetky tieto udalosti už boli popísané, vzniklo dokonca aj románové dielo, ale boje to boli urputné a poučné, že ich je potrebné spomenúť. Asi nás ani veľmi neprekvapí, že nakoniec nemecké tanky boli obrancom na Šibeničnom vrchu privedené cestami necestami pomocou niektorých občanov (v tom boli tie boje poučné).
Udalosti z dobýjania Sv. Kríža nad Hronom sa v minulosti uvádzali len ako partizánske boje slovenských, francúzskych a rakúskych partizánov, určite tu boli, ale význam armády sa jednoducho nedoceňoval.
V dubovom lesíku na úpätí Šibeničného vrchu zanechali stopy v podobe svojich hrobov dvaja mladí ľudia odkiaľsi z Horehronia. Jozef Daxner, 17-ročný a Ondrej Horniak, 20 ročný, tu spolu padli 5.10.1944, keď chceli zabrániť prechodu nepriateľských tankov pomocou "protitankovej päste", pričom ich zasiahla nemecká mína. Myslím si, že to boli skutoční hrdinovia.
Ďalšou udalosťou, ktorá určite zmrazila obyvateľov Sv. Kríža nad Hronom, bol masaker, ktorý uskutočnila nemecká jednotka vracajúca sa z povstaleckého frontu pri Piteľovej dňa 17. októbra (front sa tu na určitý čas zastavil). Táto jednotka narazila na dva domy cigánskej osady, ktoré obývali dve hudobnícke rodiny. Tieto rodiny odmietli evakuáciu do okolitých dedín a lesa. Nemeckí vojaci tu zlikvidovali 24 členov Šarközyovskej rodiny - mužov, žien a detí. Cigánski občania, ktorí prežili streľbu, údajne neprestávali hrať, ale ich domy boli poliate benzínom a zapálené.


Pamätná tabuľa pod Šibeničným vrchom na umučenie rodiny Šarkóziovej

Jozef Lupták na túto udalosť spomína: "Upálili ich zaživa, jedna žena z nich sa zachránila, bola celá spálená. Potom ju opatrovala moja mama. Oni boli hudobníci a považovali sa za občanov, ako hociktorí iní. Ostatní Cigáni z osady ušli do lesa. Kapelníkmi boli Jozef Šarközy a druhý, Lajo Šarközy. Najskôr mali jednu kapelu, potom si založili druhú, no a keďže chceli dokázať, že sú hudobníci, hrali aj vtedy, keď dom bol už zapálený. Pohľad, ktorý zostal po zhorenom dome s ľuďmi, bol hrozný."
Toto miesto je teraz označené skromným pamätníkom, ktorý sa nachádza neďaleko spomínaného čadičového lomu.
Obsadením Sv. Kríža nad Hronom sa situácia akoby ukľudnila a dvojmesačnú bilanciu bojov a jej vplyv na život obyvateľstva, charakterizuje notár Obvodného notárskeho úradu vo svojom oznámení zo dňa 26. októbra 1944 ministerstvu vnútra nasledovne: "Obyvateľstvo obce Svätý Kríž nad Hronom utrpelo mimoriadne ťažké škody na majetku. Domy na 90 percent zasiahnuté strelami, strechy roztrhané, všetky okná rozbité. Požiarom boli zničené štyri domy. Na 60 percent domov - bytov, bolo vyrabovaných vojskom. Hostince a obchody boli úplne vyrabované. Výživa obyvateľstva je ohrozená... Železničné spoje prerušené... Už vyše mesiaca nemáme lekára a lekáreň... Obyvateľstvo je nervove a morálne podlomené od vystátej hrôzy a biedy..."
Sledujme však ďalšiu zaujímavosť Šibeničného vrchu.
Na Šibeničnom vrchu je, ako sa hovorí, od nepamäti kríž s Božím umučením, typický tým viac, že ide o mestečko Svätý Kríž nad Hronom. Myslím si, že v našej republike je takáto tradícia vo všeobecnosti silná, a tak máme na Slovensku kríže drevené (tých je asi najviac), drevené vyrezávané, kamenné, betónové (Janova Lehota), mramorové, liatinové (hlavne v miestach, kde v minulosti boli železiarne), ale aj hliníkové.
Na Šibeničnom vrchu bol v minulosti tiež drevený dubový kríž. Pri jednej vysviacke nového kríža bola slúžená na Šibeničnom vrchu svätá omša rímsko-katolíckym farárom Michalom Chrástekom.
Michal Chrástek - literárny historik, redaktor, tajomník Matice slovenskej (1863 - 1869), od roku 1868 farár vo Svätom Kríži nad Hronom. Narodil sa v roku 1825 v Novom Meste nad Váhom, umrel v roku 1900 vo Svätom Kríži nad Hronom. Je zakladateľom slovenskej bibliografie, Na jeho Slovenský knihopis, obsahujúci súpis diel od roku 1600 nadviazali ďalší bádatelia. Vydal jeden z prvých spevníkov slovenskej folklórnej a umelej poézie. Prispieval do rôznych časopisov. Pochovaný je na žiarskom cintoríne.
Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu predstavuje vlastne určitú zaujímavosť, možno že je prvým na Slovensku a do istej miery charakterizuje aj hlinikársku tradíciu, ktorá ovplyvnila bývalý Svätý Kríž nad Hronom.
Hliník, ako najmladší objavený a priemyselne vyrábaný kov, nemal veľké šance, aby na Slovensku, ale vôbec na svete, bolo veľa takýchto krížov. Predsa len občania Žiaru nad Hronom využili v roku 1968 určité politické oteplenie a zabezpečili, že na ich kultovom vrchu - Šibeničnom, bude kríž z hliníka, teda z materiálu, ktorý nepotrebuje žiadnu úpravu, nekoroduje, môže tam stáť ozaj dlhé roky a je pre novovzniknutý Žiar nad Hronom aj typický.
Začal som hľadať autorov, ktorí kríž odlievali. Vedel som, že to mohlo byť len v Závode Slovenského národného povstania, kde v prevádzke elektrolýzy začala vznikať výroba odliatkov.
Niektorí pracovníci, o ktorých som si myslel, že to mohli odlievať, už nežijú, tak že mi stopy unikali. Nakoniec som však natrafil na Františka Ošustu zo Sklených Teplíc, ktorý si pamätal najmä na technické detaily:
"Z iniciatívy cirkevného výboru, ktorý vybavil aj povolenie na odliatie kríža z hliníka, sme spolu s Jozefom Krajčím, Bedrichom Schneiderom a Jozefom Páleníkom, kríž zaformovali v novej zácvikovej zlievarni pri elektrolýze tak, že sme na hrubú dosku (foršňu) založili pozbíjaný rám, ktorý nám zostal po odlievaní tzv. formovacích "kopýt" pre LET Kunovice. (Na týchto kopytách sa formovali hliníkové plechy na krídla lietadiel, ktoré LET Kunovice vyrábali). Do tohto rámu sme zaformovali kríž a prišiel problém s odlievaním."
"Tu vznikli dva problémy. Predovšetkým sme si uvedomovali, že s ohľadom na hrúbku odliatku dôjde pri ochladzovaní k zmršťovaniu a ďalej, v tom čase sme ešte nemali dostatočnú kapacitu pecí, ktoré by nám dali toľko tekutej hliníkovej zliatiny, aby sme mohli kríž odliať naraz. Obidva tieto problémy sme vyriešili tak, že na podperníky sme položili hliníkové bločky, ktoré vlastne pôsobili ako vnútorné chladítka a nepotrebovali sme ani také množstvo tekutého kovu.
Kov sme brali z pece Jatal, pričom jedna panva bola zavesená na žeriave a druhá na tzv. fendviku (vysokozdvižný vozík a nalievaciu panvou). Robili sme to odpoludnia a pamätám si ešte, že pri odlievaní zo žeriavu sa tento pokazil a opravoval ho Pavel Husár.
Kríž bol potom ofrézovaný v prevádzke opravy a údržba. To už organizovali Milan Rudzan a Ing. Jaromír Maršálek."
Ak dnes hodnotíme tento technologický výkon s ohľadom na primitívne podmienky, v akých bol zrealizovaný, tak ho treba hodnotiť ako výborný.
Dá sa predpokladať, že hliníkový kríž nelahodil vtedajšej vládnej garnitúre, no predsa sa v dobrom stave udržal. Potom prišli, hlavne po roku 1990 nábožensky priaznivé časy. Uvoľnili sa však aj pomery na výkup farebných kovov (hliník medzi takéto patrí). Zákony, ako vždy majú svoje slabé miesta, a tak sa kovy začali kradnúť. Na môj veľký žiaľ, neodolal ani kríž s Božím umučením na Šibeničnom vrchu. Zlodeji najskôr ukradli plošnú plastiku Madony s dieťaťom. Ukradnúť ju nebol veľký problém, ale ani zisk nebol asi veľký. Plastika bola veľmi tenká a určite vážila pár kilogramov, možno len 2 - 3 kg. Potom sa zlodeji sústredili na Božiu muku (ukrižovaného Ježiša Krista). Sňali ho z kríža (aká krutá symbolika), no to ešte netušili, že nie je z hliníka, ale z plastu natretého hliníkovou farbou. V zlosti ho rozbili na kúsky. Potom skúšali ukradnúť aj samotný kríž a podpílili ho pílkou. Keď sa im to nepodarilo, začali búrať železobetónový podstavec. Ten bol však vyhotovený veľmi kvalitne - viac železa ako betónu - a odolal. Toto všetko sa odohralo v roku 2000.


Hliníkový kríž na Šibeničnom vrchu - poškodený vandalmi

Takto oskalpovaný kríž stojí na Šibeničnom vrchu až do dnešných čias. Dúfajme, že bude stáť aj naďalej. Mali by sme si ho všetci Križania a Žiarčania ochrániť.
Ďalším významným miestom sú na Šibeničnom vrchu pevne zabudované orientačné body. Sú dva. Na oceľových, žlto natretých s betónovou náplňou, sú zariadenia, na ktoré je možné namontovať meracie prístroje. Dajú sa nimi napríklad presne rozmerať pozemky a vôbec všetky objekty v našom meste. Nepripomína vám to Galileovú vetu - "Dajte mi pevný bod a pohnem zemeguľou"? Nie, toto nie je ten pevný bod, ale je to dosť pevný bod na to, aby určil polohu vášho nehnuteľného vlastníctva, a to znovu pripomínam, zo Šibeničného vrchu.
Nie je bez zaujímavosti, že na pravej strane cesty (oproti hospodárskemu dvoru miestneho roľníckeho družstva) sa nachádza židovský cintorín. Svätokrížsky občania židovského vierovyznania sa po druhej svetovej vojne do obce zväčša nevrátili a cintorín ostal neudržiavaný. Znova je to však oblasť Šibeničného vrchu.
Niekde na týchto miestach bola vybudovaná aj posledná svätokrížska zemlianka (obydlie v zemi), ktorú ešte pred druhou svetovou vojnou obývala známa miestna figliarka Katka Fučkoje.
Na dominantný Šibeničný vrch položili ruku aj architekti. Možno je dobré, že nevieme ich mená, ale vieme, že pohľad na Šibeničný vrch zo strany Žiaru nad Hronom zohavili. Najľahšiu úlohu mal architekt, ktorý projektoval prvý vodný rezervoár hlavne tým, že sa nedostal nad horizont Šibeničného vrchu a jeho dielo sa pomaly skrýva v borovicovom lesíku. K zohaveniu svätokrížskeho a žiarskeho Olympu prispel projektant nového vodojemu, ale hlavne projektant veže vykrývača, ktorá je aj s prídavným zariadením na vrchole Šibeničného vrchu. Navyše, jej lesklé plochy intenzívne odrážajú slnečné lúče. Osobne si myslím, že sa to dalo riešiť citlivejšie.
Taký je teda kultovný vrch dvadsaťtisícového mesta Žiar nad Hronom. Dá sa povedať, že niet v okolí Žiaru nad Hronom zaujímavejší vrch, a to si myslím, že ešte stále tu nie je všetko objavené.

3 Svätý Kríž – posledné pôsobisko Štefana Moysesa

V roku 1851 sa stal Štefan Moyses, ako 54 ročný biskupom banskobystrickej diecézy so sídlom vo Svätom Kríži. (Oficiálny názov dnešného Žiaru nad Hronom bol v tom období Swaty Kriss).
Táto skutočnosť určite významne posilnila duchovný život v celom regióne vtedajšieho Svätého Kríža.
Prvá činnosť, ktorú musel vykonať bola oprava spustnutého biskupského kaštieľa, ktorý sa v revolučných rokoch 1848-1849 používal na vojenské ciele. Bolo nutné vysťahovať v kaštieli ubytovaných žandárov a neskoršie dal Š. Moyses nákladom 6 118,8 zlatých zrenovovať biskupské budovy, bola to v tom období dosť značná suma. Vo veľmi zlom stave bolo aj celé hospodárstvo.
Na začiatku svojho pôsobenia vo Svätom Kríži to bola práve osvetová činnosť - obnovenie vydávania časopisu Cyril a Metod, ktorého redaktorom sa stal Michal Chrástek, najväčšie úsilie však venoval zakladaniu dedinských nedeľných škôl, kde na rozdiel od štátnych škôl sa mohli ľudia učiť čítať a písať po slovensky. Veľkú pozornosť venoval zakladaniu knižníc, napríklad v roku 1885,len na biskupskom úrade už mala knižnica 4950 zväzkov a knižnica Michala Chrásteka 4800 zväzkov.
Zo všetkého iste najviac Štefana Moysesa trápila maďarizácia školstva a keď Kráľovská miestodržiteľská rada svojim nariadením zo dňa 21.10.1861 zaviedla maďarčinu do všetkých stredných škôl Uhorska ako jediný vyučovací jazyk, sám sa postavil na čelo slovenskej delegácie k cisárovi do Viedne koncom roku 1861. Vo Viedni sa zišlo okolo 50 Slovákov, ktorí žiadali prijatie u cisára, podľa zvyklostí dvora však mohli byť prijatí len ôsmi členovia deputácie. Štefan Moyses bol na čele delegácie a bol to on, ktorý predniesol panovníkovi reč - Memorandum slovenského národa :" krivdy, túžby, potreby a záležitosti národa slovenského za prirodzené, historické a večné práva". Aký bol výsledok prijatia u cisára Františka Jozefa?
Predovšetkým to bol mimoriadny ohlas v tlači Rakúsko - Uhorskej monarchie a u všetkých slovanských národov, významný ohlas zaznamenala táto cesta aj v slovenských dedinách, ale bola tu aj skutočnosť, že miestodržiteľská rada musela povoliť vyučovanie na banskobystrickom gymnáziu v slovenskej a nemeckej reči.
Nasledovala úmorná práca na vybavenie povolení založiť Maticu slovenskú a keď sa to po rôznych prieťahoch s úradmi po priamom povolení panovníka dňa 21. augusta 1862 podarilo, bola to radostná zvesť pre celé Slovensko, ktorá sa šírila práve zo Svätého kríža.
Štefan Moyses bol mimoriadne významnou osobnosťou slovenských dejín a v tomto článku chcem len zosumarizovať pamiatky, ktoré na jeho činnosť v Žiari nad Hronom zostali.

Biskupský kaštiel v Žiari nad Hronom

Je to najmä renesančno- barokový kaštieľ z roku 1631. Bol vybudovaný na staršom stredovekom základe. V rokoch 1782-1794 bol reštaurovaný a v rokoch 1850 - 1869 rozšírený. Táto úprava bola realizovaná za prítomnosti Štefana Moysesa vo Svätom Kríži. Na priečelí kaštieľa sú umiestnené tri pamätné tabule, z ktorých jedna je venovaná pobytu Š. Moysesa vo Sv. Kríži. Autorom tejto tabule je kremnický akademický sochár Andrej Peter. Pamätná tabuľa má zaujímavú históriu - vytvorená a miestnym odborom Matice slovenskej darovaná bola v roku 1970, ale pre zmenu politickej situácie, ktorá nastala po roku 1968 ju vtedajšie úrady nedovolili inštalovať, a tak pamätná tabuľa čakala v drevárni Ing. Jozefa Minku, aby mohla byť v roku 1988 v úplnej tichosti inštalovaná a slávnostne bola odhalená až v roku 1990. Ďalšia pamätná tabuľa vydáva svedectvo o tom, že počas Slovenského národného povstania v roku 1944 sídlil v budove štáb Štefánikovej partizánskej brigády a ako keby chcela byť znázornená rozpornosť nášho vývoja, tretia tabuľa hovorí o tom, že v rokoch 1946 -1950 bol v budove umiestnený teologický inštitút Seleziánov, ktorý bol v noci 14.4.1950 násilne rozpustený a niektorí jeho členovia uväznení.


Pamätná tabuľa od autora Andreja Petra


Pamätná tabuľa na teologický seminár Salezianov

Nie menej významnou pamiatkou na Štefana Moysesa je klasicistický dvojvežový kostol, ktorý bol vybudovaný v rokoch 1808-1813 podľa projektu Floriana Doma na mieste zbúraného chrámu, ktorý tu už bol v roku 1237. V tomto rímsko-katolíckom kostole je krypta, kde okrem iných cirkevných hodnostárov odpočíva aj Štefan Moyses, ktorý v roku 1869 umrel vo Sv. Kríži. Na prednej vonkajšej strane kostola sú umiestnené pamätné tabule zo sivého mramoru, jedna je venovaná Dr. Štefanovi Moysesovi, prvému predsedovi Matice slovenskej a druhá Michalovi Chrástekovi, prvému tajomníkovi Matice slovenskej. Tabule boli odhalené v roku 1955 na popud Spolku Sv. Vojtecha.

Pamätník Štefana Moysesa v parku Š. Moysesa

V roku 1969 bol v parku kaštieľa vybudovaný pamätník Štefanovi Moysesovi, ktorého autorom je akad. sochár Vojtech Remeň. Pamätník bol vybudovaný pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia, v časoch, keď sa politická klíma zmenila no aj tak najväčším problémom pre schvaľovaciu komisiu bolo, aby na buste Š. Moysesa nebolo vidieť, že bol kňazom, hoci na pamätníku sa hovorí, že ide o biskupa. Nakoniec bol problém vyriešený tak, že v texte na pamätníku je len jeho hlava. Zostaneme však ešte pri parku, ktorý bol v minulosti vždy súčasťou kaštieľa a aj dnes nesie meno Park Š. Moysesa. V 17. storočí navštevovali park majitelia, ostrihomskí arcibiskupi medzi nimi slávny sadovník Juraj Lippai, ktorý tu vytvoril v roku 1678 nové sadovnícke dielo, ktorého zachovanie súvisí s činnosťou jeho zakladateľa a udržovateľov, kláštorníkov a duchovných. Posledným obnoviteľom parku po revolúcii v roku 1848 bol práve Š. Moyses. Park má až dodnes znaky pravidelného slohu. Hlavnou osou terajšieho parku je kríž, tvorený dlhším pozdĺžnym a kolmo ho pretínajúcim kratším širokým chodníkom, všetky ostatné cesty a cestičky sú oveľa užšie. V mieste kde sa tento kríž pretína je fontána, ktorá bola asi pred pätnástimi rokmi reštaurovaná, žiaľ nie podľa pôvodnej fontány, čo je síce škoda, no ešte väčšou škodou je, že ju asi len málo občanov videlo v činnosti, a tak je to vlastne suchá fontána. Hlavné cesty sú zvýraznené lipovým stromoradím, ktoré pravdepodobne pochádza z pôvodnej výsadby spred 200 rokov. Z ďalších stromov sú tu smreky, pagaštany, platany. Park však už dnes nemá takú dôslednú úpravu akú mal v časoch pôsobenia Š. Moysesa. Zostarol a boli obdobia, keď nemal ani odborné ošetrenie. Sadilo sa tam, kde bolo miesto, navyše v mnohých prípadoch aj nevhodné dreviny. V roku 2002 sa po veternej smršti začala rozsiahla rekonštrukcia parku odstránením polámaných a chorých stromov, v roku 2003 úprava ciest, výstavba centrálneho parteru, rekonštrukcia oplotenia a pod.

Zbytky kostolíka na biskupskom majeri Kupča, ktorý dal
roku 1863 postaviť Štefan Moyses

Ešte jednou zaujímavou pamiatkou z tých čias bol hospodársky majer Kupča, z ktorého bola riadená poľnohospodárska činnosť na biskupských majetkoch. Majer bol riadne obývaný a pre obyvateľov, ktorí tu pracovali tu bol vybudovaný aj rímsko-katolícky kostolík, v ktorom iste slúžieval sväté omše aj banskobystrický biskup Š. Moyses. Asi do sedemdesiatych rokov bol majer činný a v pomerne dobrom stave bol aj kostolík, ktorý bol navyše označený tabuľkou - kultúrna pamiatka. Dnes zostali po majeri Kupča prakticky len málo výrazné zrúcaniny a vandalmi bol zničený aj kostolík.
Mesto Žiar nad Hronom vzdalo hold tomuto významnému Slovákovi vybudovaním sochy Štefana Moysesa na Námestí Matice slovenskej. Pamätník je dielom kremnického akademického sochára Milana Ormandíka a bol odhalený v roku 1999. V roku 2000 bola na Dome kultúry odhalená pamätná tabuľa Michalovi Chrástekovi, prvému tajomníkovi Matice slovenskej. M. Chrástek je pochovaný na cintoríne v Žiari nad Hronom.


Socha Š. Moysesa od akad. sochára M. Ormandíka
na námestí Matice Slovenskej v Žiari nad Hronom

V úvode som písal, že činnosť Štefana Moysesa významne podnietila matičnú činnosť v okolí Svätého Kríža. Jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej Ján Gerometta pôsobil od roku 1872 do r. 1899 v Lovči ako rímsko- katolícky kňaz. Na jeho pamäť bola na farskom úrade v Lovči odhalená pamätná tabuľa.

4 Bzenica – rodná obec Andreja Kmeťa

Je len málo obcí v našej republike, ktoré by dali Slovensku takého významného a pracovitého človeka. Andrej Kmeť sa narodil v Bzenici 19. 11. 1841 v rodine miestneho kováča.
Po štúdiách v rôznych mestách vtedajšieho Uhorska sa stal rímsko-katolíckym farárom. Popri tejto jeho hlavnej činnosti bol vynikajúcim botanikom, archeológom, etnológom, ale hlavne organizátorom vedeckého života na Slovensku. Aj keď bol Andrej Kmeť vo vedeckej práci samoukom, veľmi dobre si uvedomoval rozdiel medzi amatérskou a profesionálnou vedou, skutočnosť bola taká, že v období jeho najväčšieho životného rozletu nebolo na Slovensku v uvedených profesiách odborníka. A práve preto sa zameral hlavne na zbieranie materiálov v jednotlivých vedeckých odboroch. Popritom zakladal knižnice, pomáhal s osvetou roľníkov. Z botanických zbierok je výsledok jeho práce priam kolosálny - spracoval herbár rastlín, ktorý má 72 000 položiek. Z toho 39 000 vyšších rastlín (okolo 6000 ruží a 33 tisíc nižších rastlín - huby, slizavky, machy). Ďalej je tu zbierka 1773 vzoriek semien z 516 rodov. Len pre zaujímavosť, herbár je veľmi pekne a zaujímavo spracovaný a niektoré listy z tohoto herbára sa dajú vidieť v pamätnej izbe v Bzenici. Celý herbár sa nachádza v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a dodnes ešte nie je vedecky spracovaný. Sám si vymieňal vedomosti o určovaní rastlín s vedeckými inštitúciami z 10 štátov sveta, medzi inými napríklad s Portugalskom, Argentínou a pod. Našiel viacero nových druhov rastlín, ktoré ešte neboli popísané, v ich menách nachádzame mená Schemnitzensis, Prenčovense a pod. Podľa A. Kmeťa pomenovali asi 40 druhov rastlín, najmä ruží a húb (Rosa Kmetiana Borbás, Hydnum Kmetii Bresodala a pod.)

Pamätná tabuľa v Bzenici na rodnom dome A. Kmeťa

Podobne by sme mohli písať o jeho činnosti agrologickej, zoologickej, ale hlavne organizátorskej. Nezanedbateľná je jeho osvetová činnosť v rade článkov, ktoré uverejňoval v rôznych časopisoch.
V roku 1895 založil Slovenskú Muzeálnu spoločnosť v Turčianskom Svätom Martine a až do smrti bol jej predsedom.
Z archeologickej zbierkovej činnosti je významná činnosť pri vykopávkach na Tatárskej lúke v masíve Sitna. Keď sa podarilo v Beši vykopať kosti z mamuta, neváhal použiť všetky svoje finančné prostriedky na kúpu tejto kostry a venovať ju Matici slovenskej. Neskôr prejavilo záujem o kúpu tejto kostry mamuta aj Múzeum z Budapešti, no už bolo neskoro. Osobne sa zúčastňoval prevozu tejto kostry, pričom navyše prechladol a začal chorľavieť.
Umrel 16.2.1908. Andrej Kmeť sa stal fenoménom, ktorý ukázal, čo sa dá za jeden krátky život dokázať.
Nie je úlohou tohto článku hodnotiť činnosť Andreja Kmeťa. Ide nám len o stručnú informáciu.
V Bzenici je v budove bývalej školy pri rímsko-katolíckom kostole sprístupnená pamätná izba, do ktorej je možný prístup prakticky celý týždeň, treba len zazvoniť - pracovník, ktorý izbou sprevádza, tam býva. Ďalej sa tu nachádza aj pamätník vo forme busty na pilote. Ďalšia pamätná tabuľa sa nachádza na kultúrnom dome.
V obci je zachovaný aj rodný dom A. Kmeťa a nachádza sa na ulici, ktorá je odbočkou doprava z cesty zo Žiaru nad Hronom. Dom má číslo 10 a je označený pamätnou tabuľou. Dom sa dá pozrieť len zvonku.
Pri 155. výročí narodenia Andreja Kmeťa bola vyznačkovaná modrou farbou trasa, ktorá nesie meno "Chodník Andreja Kmeťa" a približuje nám vzácnu flóru a faunu, v rozhľadni na vrchole Sitna aj ukážky z archeologickej činnosti A.Kmeťa.

Chodník začína v rodisku - Bzenici, má 39 km, priechodný je po celý rok a je dobré si túto trasu rozdeliť na dve etapy. I. etapa do Banskej Štiavnice, prípadne na úsekoch, keď chodník ide po štátnej ceste využiť dopravný prostriedok. Chodník končí v Prenčove, kde sa zachovala pôvodná fara z čias, keď tam pôsobil Andrej Kmeť.

5. Návšteva cisára pána Františka Jozefa I. vo Sv. Kríži nad Hronom

Obyvatelia miest, mestečiek, ale aj dedín sú obyčajne hrdí na to, keď ich mesto alebo dedinu navštívila významná osobnosť, nehovoriac o tom, keď je to sám cisár. V roku 1852 to bol cisár jednej z najväčších krajín v Európe Rakúska-Uhorska - áno, v tom roku navštívil Sv. Kríž nad Hronom cisár František Jozef I.. V roku 2002 uplynulo od tejto udalosti 150 rokov.
František Jozef I. sa stal ako 18-ročný cisárom Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1848. O štyri roky neskôr sa rozhodol zrealizovať veľkú okružnú cestu po Uhorsku a Sedmohradsku. Nás bude predovšetkým zaujímať návšteva tých slovenských miest, ktoré patria do okruhu nášho záujmu. Bude to predovšetkým Sv. Kríž, Banská Štiavnica a Kremnica.
Na tejto okružnej ceste navštívil postupne Šahy, Svätý Anton, Banskú Štiavnicu, Sv. Kríž, Kremnicu, Voznicu, Zlaté Moravce, Nitru a Nové Zámky. Po niekoľkodňovom prerušení nasledovala východná časť Slovenska - Košice, Prešov, Michalovce, Levoča, cez Štrbu a Hybe sa dostal do Liptovského Mikuláša, Ružomberka a ďalej cez Turiec, Oravu, Trenčín a Trnavu do Bratislavy (Prešporku), kde cestu ukončil a vlakom odišiel do Viedne.
Cesta trvala od 7. júla do 14. augusta a cestovalo sa, samozrejme, kočom ťahaným koňmi.
Určite najväčšieho privítania sa mu dostalo v Banskej Štiavnici,ktorú navštívil 7. júla po prenocovaní vo svätoantonskom kaštieli. Mesto bolo výborne pripravené, vyzdobené boli všetky brány do mesta a z mesta, navyše boli vybudované niektoré nové ozdobné brány. Všetci vítajúci remeselníci, mešťania, baníci, banskí úradníci, akademici, školská mládež, učitelia a profesori boli oblečení v slávnostných uniformách (len ako príklad, úradníci magistrátu museli mať čierne fraky, čierne pantalóny, nemecké čierne klobúky, biele vesty, kravaty a rukavice). Veľmi plastický obraz z archívnych materiálov vytvorila o tejto návšteve v Banskej Štiavnici E. Kašiarová - v jej práci je popis výzdoby, sprievodu a pod.
Cisár navštívil aj Vindšachtu, kde si prezrel prácu v bani a po prezlečení sa do špeciálnych odevov sfárali spolu s arcikniežatmi Albrechtom a Ernestom do štôlne Felix. Na povrchu si prezreli prevádzku výroby banských lán, zápalných šnúr a prehliadli si stupu č. 6. V Banskej Štiavnici si prezreli chemické laboratórium, knižnicu Banskej akadémie, zbierku minerálov a kabinety banskej akadémie. Tak isto si prehliadol štôlňu Glanzenberg. Menoslov týchto baníkov sa nachádza na pamätnej tabuli, ktorá je inštalovaná na opornom múre klopačky v Banskej Štiavnici.
Ubytovanie mal cisár pripravené v Kamerhofe. Za zmienku stojí, že na záver návštevy banských miest udelil povolenie vyplatenia trojdňovej gratis odmeny baníkom, ale najmä to, že omilostil 30 baníkov, ktorí boli po vzbure 16.2.1852 uväznení.
Na druhý deň, 8.7., odišiel cisár do Kremnice, cestou si však urobil dlhšiu zastávku vo Svätom Kríži, kde predovšetkým navštívil v tom čase tu pôsobiaceho Štefana Moysesa. Rímsko-katolícky biskup Š. Moyses musel byť skutočnou autoritou, keď ho svojou návštevou poctil sám cisár František Jozef I. Nakoniec, 30.augusta 1850 (dva roky pred návštevou), cisár ocenil jeho schopnosti a aj proti jeho vôli ho vymenoval za banskobystrického biskupa. Stalo sa to po dobrovoľnej rezignácii predchádzajúceho biskupa Jozefa Rudnyanszkého. Predtým Š. Moyses pracoval v rokoch 1849 - 1850 vo Viedni ako kráľovský dôverník. Tu sa zaslúžil na povýšení záhrebského biskupstva na arcibiskupstvo. S.H.Vajanský to komentoval: „... o čo sa usilovali Chorváti veľmi dávno, to dosiahli pričinením Slováka Moysesa...“ A tak sa v roku 1852 vo Sv. Kríži stretol cisár František Jozef I. a Štefan Moyses - 22-ročný cisár a 55-ročný slovenský biskup. O čom sa asi mohli rozprávať pri neoficiálnom stretnutí? Ale pokiaľ poznáme Š. Moysesa, určite to boli slovenské problémy.
Niekoľko dní pre touto návštevou (4.júla), došlo vo Svätom Kríži v časti Súhrada k veľkému požiaru v dome Michala Hurtíka. Požiar zničil celú ulicu, a keď o 4 dni neskôr navštívil Š. Moysesa cisár, tento si prezrel aj zhorenisko a venoval pohorelcom 1000 zlatých. Z nich sa 500 rozdelilo medzi poškodených hneď a zo zvyšku bola založená "základina cisára Františka Jozefa", z ktorej sa mali v budúcnosti podporovať občania, ktorí vyhoria. Aká bola hodnota 1000 zlatých v tom období? Iste to bolo dosť peňazí, ale nie toľko, aby sa z toho dalo úplne postaviť na nohy. Ako príklad môže poslúžiť porovnanie - 1000 zlatých bol ročný príjem MUDr. Tótha, hlavného lekára banskoštiavnickej banskej komory.


Altánok v biskupskom parku - miesto častých prechádzok Š. Moysesa

Ešte niekoľko slov k požiarom, ktoré s ohľadom na ešte drevené domy, boli dosť časté. O šesť rokov neskôr, 10.1.1858, vypukol požiar v areáli kaštieľa (v bírešskom domčeku Martina Hanzela), ktorý zachvátil skoro celý Kríž. Pri prudkom vetre zhorelo za 5 hodín požiaru 74 domov aj s hospodárskymi budovami, krmivom a dobytkom. Neporušené ostali len biskupský kaštieľ, kostol, fara, škola a 12 sedliackych domov. Veľkú pomoc dostali Križania od susedných dedín a od tohoto požiaru sa začalo stavať viac murovaných domov.
Ešte v ten istý deň - 8.júla 1852, viedla cesta cisára do Kremnice, kde ho opäť čakal slávnostný program. V noci z 8. na 9. júla z Kremnice odchádza. Pri ústi dedičnej štôlne vo Voznici sa s ním prišli rozlúčiť zástupcovia riaditeľstva baní, lesov a majetkov v Banskej Štiavnici, Banskej správy vo Vindšachte a spoločenstvo baníkov.
Cisár pán bol údajne spokojný.
Nakoniec malá poznámka k vládnutiu cisára Františka Jozefa I. (medzi ľudom známym pod menom Ferencjóško). Slováci, ktorí sa v revolučných rokoch 1848 - 1849 pridali na stranu Viedne, určite očakávali zlepšenie životných podmienok v monarchii. Nakoniec, aj popísaná cesta svedčí o záujme o Slovensko, keď sa vlastne celá uskutočnila na slovenskom území. Spočiatku sa zdalo, že žiadostiam bude vyhovené a cisár dvakrát prijal slovenských reprezentantov, ale to bolo všetko.
Je tu vlastne ešte jedna udalosť, pri ktorej sa cisár stretol so Štefanom Moysesom. Dňa 27. júna 1861 predložila slovenská delegácia Memorandum slov. národa v Budapešti. Na čele tejto memorandovej delegácie boli Štefan M. Daxner a J. Francisci Rimavský s požiadavkami o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v Uhorsku. Žiaľ, delegácia nepochodila, a tak sa Janko Francisci Rimavský obrátil na Š.Moysesa, či by takúto delegáciu neviedol k cisárovi do Viedne. Moyses ponuku prijal a delegácia bola u cisára prijatá 12.12.1861 v zložení J.M.Hurban, J.Francisci, I.Orság, V.Paulíny-Tóth, T.Červeň a F.Blaha. Moyses predniesol pred panovníkom "krivdy, túžby, potreby a záležitosti národa slovenského za prirodzené, historické a večné práva". Samozrejme, že tu boli prednesené aj ďalšie, najmä jazykové žiadosti. Cisár slávnostne sľúbil, že vyhovie všetkým požiadavkám Slovákov a že sa o nich otcovsky postará. Ako to už býva so sľubmi, zostalo len pri nich.
Politická situácia sa nakoniec vyvinula tak, že cisár František Jozef I. v roku 1867 podpísal rakúsko-maďarské vyrovnanie a dal sa korunovať za uhorského kráľa. Tak sa začala najťažšia etapa slovenských dejín - krutá maďarizácia.
Vznikol rad zákonov o maďarskom jazyku, ale azda najtragickejšie podpísal cisár v roku 1907, tzv. Aponyiho zákony č. 26 a 27/1907, ktoré nariaďovali vyučovať maďarčinu aj v čisto slovenských oblastiach, ba zákon č. 27 sa dotýkal aj cirkevných a obecných škôl. V roku 1909 sa začalo maďarsky vyučovať aj náboženstvo.
Cisár František Jozef I. vládol 68 rokov a zomrel v roku 1916.

6 Hron – rieka živiteľka, zamestnávateľka, učiteľka. Rieka, pri ktorej vzniklo prvé filozofické dielo na našom území

V roku 166 - 180 nášho letopočtu začali germánske a sarmatské kmene útočiť na rímsku ríšu. Tieto boje sa odohrávali na časti územia terajšej Moravy a Slovenska a začali sa vpádom barbarských kmeňov Markomanov a Kvádov do Panónie. (Panónia bola na území dnešného Maďarska, Slovenska a časti Chorvátska.) V roku 171 sa na čelo rímskych vojsk postavil cisár Markus Aurelius (121 - 180) a začal postupne barbarské vojská vytláčať za Dunaj a ďalej, do hornatých oblastí Slovenska. Na stĺpe Marca Aurelia v Ríme sú rôzne výjavy z bojov s Kvádmi. Kvádi v tom čase obývali naše územie a jeden príbeh, ktorý je tu znázornený, sa pravdepodobne odohral na Slovensku.
Na trestnej výprave proti Kvádom 11. júna 172 obkľúčila germánska presila (teda Kvádi) rímske vojská, ktoré práve prechádzali hornatým územím dnešného Slovenska a odrezala im prístup k vode. Pred ich porážkou ich zachránil "zázračný dážď". V diele HISTORICA ROMANA, ktoré spísal Casius Cocceianus, sa táto udalosť uvádza nasledovne:
"Lebo, keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu Barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navonok zahatali, aby Rimania odnikiaľ nemohli získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zostali stáť v šíku na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakov a spustil sa veľký lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah..."
Takáto udalosť sa stala niekde ma Slovensku, dodnes sa presne nevie kde. Skutočnosťou ale je, že rímsky cisár Markus Aurelius, ktorého volali tiež "filozof na tróne", v gréčtine napísal počas uvedenej vojny spis "Te eis heunaton" (Hovory k sebe samému), ako on sám uvádza, v zemi Kvádov nad Graunuom, teda v zemi "Kvádov nad Hronom". Archeológovia predpokladajú, že toto miesto je niekde pod Hronským Beňadikom. Ak však zoberieme do úvahy, že rímske légie zvykli zanechávať na svoj pobyt kamenné pamiatky, možno raz bude aj toto miesto objavené.
Jedna takáto pamiatka bola objavená uprostred tzv. Hronskej tabuli – oblasti, kde sa už Hron predral vrchmi a vyšiel na rovinu v Želiezovciach, kde je starý gotický kostol z roku 1310. V tomto kostole sa nachádza vrchná oltárna doska, ktorá je zhotovená z rímskeho sarkofágu, zdobeného rímskymi vojenskými znakmi. Tento kameň bol nájdený vo vykopávkach v roku 1736. Možno sa celý pobyt Marka Aurélia odohral v týchto miestach, ale možno aj niekde inde. Myslím si, že je tu stále priestor pre presvedčivejšie dôkazy.
K niektorým citátom z tohto diela, ktoré vzniklo pri Hrone, sa však ešte vrátime.

Prvé kvapky Hrona sa dávajú na 198 km dlhú cestu do Dunaja

Rieka Hron je druhou najdlhšou riekou pretekajúcou Slovenskom. Pramení pod Kráľovou Hoľou v nadmorskej výške 980 metrov. a po 298 km dlhom toku sa pri Štúrove vlieva do Dunaja, teda prekonáva úctyhodný výškový rozdiel 868 metrov. Plocha povodia Hrona je 5454 km². Dĺžka stredného Hrona, ktorý preteká Žiarskou kotlinou, je okolo 60 km. Povodie Hrona, ktoré bolo aj v minulosti nositeľom života a lepších podmienok pre život a prácu ľudí, je zásobované vodou z ďalších riek v Žiarskej kotline, ktorá je hlavným predmetom nášho záujmu. Ide najmä o prítoky Rudnice, Lutilského potoka s prítokmi Slaskej a Kopernického potoka, Belianského potoka a Kľakovského potoka. Povodie Lutilského potoka ná 146 km², dĺžku toku 19 km pri výškovom rozdiele 700 m a priemerný prietok pri dolnom toku 2,08 m3/sec. Pramení na východných svahoch Vtáčnika. Celkovo žije v povodí Hrona okolo 500 tisíc obyvateľov
Zázračný dážď znázornený na stĺpe Marka Aurélia v Ríme

Povodie Hrona je asi zo 40 percent zalesnené. Priemerný ročný prietok je na jednotlivých staniciach nasledovný: v Brezne 8,05 m3/sec, v Banskej Bystrici 27,9 m3/sec a Novej Bani 49,5 m3/sec. Pri extrapolácii môže byť priemerný ročný prietok v Žiari nad Hronom okolo 40 m3/sec, minimálny okolo 6 m3/sec a maximálny 800 m3/sec. Také sú technické parametre rieky, ktorá po stáročia prinášala ľuďom obživu a prácu.
Obživu prinášal Hron najmä bohatým výskytom rýb, za zmienku stoja hlavne bohaté úlovky sumca obyčajného, ktorý bol bežnou a aj najväčšou rybou v Hrone. Na Slovensku sa vyskytli aj jedince s váhou 100 kg a dĺžkou 2 metre. Samozrejme, že v období, keď bola voda v Hrone čistá, vyskytoval sa tu celý rad iných vodných živočíchov, vrátane rakov a pstruhov.
Hron prinášal a prináša úžitok aj poľnohospodárom, či už zavodňovaním pozemnými vodami alebo prinášaním úrodnej pôdy pri povodniach, ktoré však na druhej strane spôsobovali roľníkom značné škody.
Posledná povodeň, ktorá spôsobila značné hmotné škody aj v ZSNP, vznikla po silných jesenných dažďoch začiatkom októbra v dňoch 21. a 22. októbra 1974. Voda sa prevalila cez ochrannú hrádzu smerom na novovzniknuté prevádzky hutníckej druhovýroby a zaplavila lisovňu, stavebné prvky a tubáreň. Následky povodne sa zmiernili otvorením hrádze na opačnej strane - vypustením vody na Farské lúky. Neskôr bola hrádza chrániaca ZSNP navýšená.
Nie zanedbateľný bol prínos rieky v zimných mesiacoch. Spravidla roľníci, ktorí vlastnili dopravné zariadenia, sa zaoberali rúbaním ľadu na Hrone, jeho odvozom a uskladnením na chladenie v letných mesiacoch. Kryhy ľadu sa zasýpali drevenými pilinami a uskladňovali sa vo vybudovaných jednoduchých drevených skladoch a pivniciach. Samozrejme, že značná spotreba ľadu bola vo veľkých mestách, kde sa spotrebovával najmä v reštauráciách. V niektorých obciach boli zriadené obecné ľadovne, ktoré mohli používať všetci obyvatelia (Sv. Kríž nad Hronom, Dolná Trnávka). Zaujímavá situácia sa odohrala v zime 1872, ktorá bola veľmi teplá a ľad sa prakticky nevytvoril v celej strednej Európe, teda štátoch, ktoré vtedy patrili do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Ako uvádza súdobá tlač, "nastala veľká príležitosť na zbohatnutie rôznym špekulantom a podnikavcom". Len do Viedne bolo - najmä z Ruska - dovezené 507 082 ton ľadu za niekoľko miliónov zlatých. Vagón ľadu (20 ton) stál 110 zlatých (polročný plat učiteľa). Ťažil sa aj vo vysoko položených miestach Vysokých Tatier, ba aj v Demänovskej jaskyni. Následkom tejto zimy sa na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 objavil rad zariadení na výrobu ľadu aj zo Slovenska. Neuplatnili sa, lebo nasledujúce zimy už boli zase normálne a ľadu bolo dosť. Nám dnes už ani nepripadá čudné, že Hron skoro vôbec nezamŕza.
V určitom období pred rokom 1800, ale aj po ňom, sa na Hrone, najmä v Žarnovici a Hronskom Beňadiku, ryžovalo zlato. Prevažne išlo o zlato, ktoré uniklo zo stúp vo Vyhniach a Hodruši, najmä pri chybnej manipulácii so zariadením. Úrad Hlavného komorského grófa v roku 1788 vytýkal tento nedostatok baníkom z vyhnianskych a hodrušských banských závodov. Ďalším zdrojom mohli byť vody z dedičných štôlní Ferdinand z Kremnických vrchov a voznickej dedičnej štôlne. Ťažba zlata v Hrone však nikdy nezaznamenala výraznejší hospodársky význam.
Významné bolo v minulosti využívanie vodného toku Hrona na dopravu. Vlastne sa ani veriť nechce, že jedna, aj dnes z finančne náročnejších operácií pri výrobe, bola takto výhodne riešená. Na Slovensku sa pltníctvo a splavovanie využívalo na Dunaji, Dunajci, Hrone, Kysuci, Orave, Poprade, Váhu a Tise. Pltníctvo a splavovanie na Hrone bolo iste z vnútroúzemných riek Slovenska po Váhu asi najrozvinutejšie.
Pozrime sa do encyklopédií - podľa nich sa pltníctvo u nás vyvinulo možno v 13 - 14. storočí. Nakoniec rieka Hron a Žiarska kotlina je to písomne doložené už v darovacej listine opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Bližšie údaje sú však už potom až v 16. storočí.

Pohľad na rieku Hron s plťou pod Šášovským hradom

Plte, ktoré boli zostavené z kmeňov stromov, boli súčasne stavebným materiálom, ale prevážali sa aj kamene, stavebný materiál, drevárske výrobky, soľ, železné výrobky a slúžili aj na dopravu ľudí. Plavili sa po Hrone, potom Dunajom do stredného Maďarska, Srbska a Bulharska, teda do oblastí chudobných na drevo. Napríklad v 16. storočí sa na Váhu dovážala poľská soľ, ale v polovici 17. storočia sa na 15 - 16 pltiach plavilo z Ružomberka do Bratislavy niekoľko sto vojakov palatína Vesselényiho. Neskôr, po vyhnaní Turkov, sa začal veľký rozmach vo výstavbe Budapešti, a tak sa z Horehronia plavilo ročne 100 pltí so stavebným a palivovým drevom. Mnoho občanov z dedín pri Hrone sa zaoberalo práve touto profesiou.
Veľký rozmach zaznamenalo na Hrone splavovanie dreva. Bol tu vybudovaný prepracovaný systém dopravy dreva, hlavne z priľahlých dolín do Hrona a voľne dole Hronom na miesto ďalšieho spracovania. V minulosti sa toto drevo používalo najmä na výrobu dreveného uhlia. Dolinami sa drevo dopravovalo vodnými šmykmi, na ktorých v hornej časti boli vybudované jazerá (tajchy), z ktorých sa v prípade plavenia dreva vypúšťala voda. Plavenie dreva bolo výborne zabezpečené takýmito priehradami najmä na Horehroní. Plavenie dreva sa muselo vždy oznámiť obciam, že sa zvýši hladina vody, ktorej vtedy hovorili "tajchovnica". 23. júla navštívili Žarnovicu následníci trónu a budúci cisári Rakúska a králi Uhorska Jozef II. a Leopold I. a okrem iného študovali aj splavovanie dreva. Leopold I. v denníku zo svojej cesty uvádza:
"Cestou sme videli rieku Hron, po ktorej sa splavuje veľké množstvo stavebného a palivového dreva, z ktorého sa páli uhlie pre potrebu baní... Potom sme si prezreli výrobňu dreveného uhlia. Uhlie sa tu vyrába z dreva, ktoré sa sem dopravuje z blízkych vrchov pomocou prieplavu, širokého len 4 stopy a o voľačo viac ako jednu stopu hlbokého. Medzi vrchmi sa nachádza veľká nádrž na vodu, ktorá sa otvorí vtedy, keď chcú plaviť drevo nahádzané do malého prieplavu a ktoré voda prudko odnáša." (Ide o uhliarstvo Terézia, kde sa pálilo uhlie pre žarnovické huty z revištského panstva.)
Pre zachytávanie dreva na Hrone boli vybudované špeciálne hrable, na ktorých sa drevo zachytávalo. Súčasne bol na takýchto hrabliach vytvorený aj prechod pre plte.
Z ďalších zaujímavostí o využití rieky Hron stoja za zmienku plány Samuela Mikovíniho vybudovať pri Hronskej Dúbrave (Breznici) priehradu na Hrone, ktorá by bola zdvihla hladinu vody v potoku od Banskej Štiavnice, pravdepodobne by bolo potrebné aj otočenie smeru rieky a drevo by bolo možné dopravovať do blízkosti Banskej Štiavnice. Štiavnické lesy už boli natoľko vyťažené, že na intenzívnu banícku a hutnícku činnosť by už nestačili.
Vyššiu formu dopravy po rieke tvorilo hlavne už skôr spomínané pltníctvo. Na dopravu pltí už museli upravovať aj niektoré časti riek a tieto si vyžadovali optimálnu hĺbku 0,6 - 0,7 metra. Drevo muselo byť čiastočne vysušené a ihličnaté, aby nenasiaklo vodou a nepotopilo sa. Špecificky ťažšie tvrdé drevo sa splavovalo skúsenými pltníkmi len v určitom pomere s ihličnatým drevom.
Samostatným umením bola výstavba plte, ktorá má svoju vlastnú technológiu. Plťové drevo malo zväčša dĺžku od 8 do 30 m, pričom sa muselo sústrediť drevo zhruba rovnakých rozmerov na osobitných skládkach. Brvná boli špeciálne spolu spájané drevenými klinmi a drevenými húžvami. Vpredu aj vzadu boli upevnené krížne brvná, tak isto boli na oboch stranách namontované kormidlové žrde. Spolu tvorilo plť 10 až 16 brvien.
Plte mali v strede na vyvýšenom mieste proti vode vybudovanú búdku, kde mávali pltníci odložené šaty a jedlo. Samozrejme, že k vybaveniu plte patrilo rôzne náradie, ako húžvy, laná, háky, brzdiace tyče, nebožiece (vrtáky), sekery atď.
Plť riadila skupina až 16 pracovníkov (mužov), pričom tam musel byť vedúci, 6 až 8 brzdičov a 7 až 9 pltníkov, ktorí kormidlovali a odtláčali plť od brehov. Denný výkon plte bol 14 - 45 km, priemerne 30 km. Z Banskej Bystrice sa plavila plť do Ostrihomu za 5 dní, cesta späť do Banskej Bystrice vozom trvala ďalšie dva dni.
 

Zaujímavé skúsenosti s pltníctvom zaznamenal Miloslav Košta z Lovče, ktorý spracoval písomné poznámky svojho otca Ľudovíta, ktorý si ich poctivo zaznamenával:

Lovčania sa v minulosti často živili aj pltiarkou, tak, že si privyrábali splavovaním dreva po Hrone na pltiach. Drevo sa vozilo až z  horehronských dedín do ústia Hrona s Dunajom. Najčastejšie do Kiveždi.

Starý otec Anton Košta tiež zaúčal svojich synov do tohto remesla. Najprv to bol Štefan, Michal a potom Ludvik. Mladší bratia už nepltníčili, lebo preprava dreva do Maďarska sa znížila a okolo roku 1930 sa začalo prepravovať železnicou a nákladnými autami. V Lovči však mala „pltiarka” tradíciu od nepamäti a aj preto boli Lovčania najlepšími pltníkmi v širokom okolí. Vyrástli pri Hrone a vzťah k tomuto remeslu sa prenášal po generácie z otca na synov.

Už v pápežskej listine z roku 1209 pre Hornobeňadické opátstvo sa spomína aj mýto od dreva splavovaného po Hrone (super Geron) na juh. Ba plte plaviace sa po Hrone umožňovali odvoz známych výrobkov z kameňa, (mlynské kamene, brusy, osličky).

Keď už starší Ludvikoví bratia pravidelne pltníčili, Ludvik sa občas, keď bola tichšia voda, zviezol s otcom z Horehronia po Lovču a na nenáročných miestach si ako „zadník” vyskúšal umenie splavovať plť. Doma na Kolčovanisku potom vystúpil a  plť v ceste s iným bratom pokračovala ďalej . Ale v roku 1921, ako 18 ročný spolu s otcom, už ako zadník splavil svoju prvú plť zo Šalkovej do Kamenína. Jeho úlohou na zadnej časti plte bolo, riadiť sa pokynmi „predníka” a ťahať veslom tak , aby sa zadná časť nedotkla brehu a v rieke sa neotočila. Malo to však oveľa viac „fígľov” a kto ich neovládal, alebo nerešpektoval zákonitosti rôznych prúdov a nástrah rieky, ten na to často doplatil.

Keď si po mnohých splavoch a niekoľkých rokoch vyskúšal aj miesto na prednej časti plte, vedel postaviť plť a dobre poznal celú rieku Hron, mohol sa ako „predník” uchádzať u faktora o splavenie plte, ktorý u spoločnosti dojednával prepravu dreva. Potom si našiel zadníka, zobral potrebné pltnícke náradie, stravu, peniaze a mohol isť na zárobok. Myslím že ani netreba pripomínať, že každý pltník musel byť aj dobrý plavec.

Pri tejto práci však bola treba aj odvaha, lebo plte sa nesplavovali v žatve keď slnko najviac pálilo. Nebola to z nášho terajšieho pohľadu rekreácia, ale drina. Plte sa začali splavovať zavčasu na jar, keď sa na kopcoch Horehronia topil sneh. Voda bola studená a v Hrone muselo byť dostatok vody. Splavovalo sa aj po dažďoch, keď boli brehy plné vody. Často sa pltníčilo aj v neskorú jeseň. Vždy však bolo rozhodujúce, či po celom úseku Hrona bolo dosť vody. Cesta väčšinou trvala štyri - päť dni, i viac, ale stalo sa, keď boli brehy plné vody, že na miesto odovzdávky plte prišli za dva a pol dňa. To však bol rekord a nevšedná udalosť. Pritom vyčerpanosť chlapov bola mimoriadna.

Občas sa stávali aj nehody a to najmä vtedy, keď bola rýchla voda. Na Hrone bolo asi sedem nebezpečných miest pred ktorými mali pltníci veľký rešpekt. Známa bola najmä beňadická skala. Každý poznal tieto miesta Hrona a už ďaleko pred nimi, podľa toku vody a situácie si povedali, ako budú s plťou cez toto miesto prechádzať. Vždy sa to nepodarilo a došlo aj k tomu najhoršiemu, že plť rozbili. Niekoľko pltí však išlo obyčajne spolu za sebou aj preto, že ak bude treba, tak si navzájom pomôžu. Takto aj menej skúsený videl ako ide plť pred ním a podľa toho riadil svoju. Ak niekto plť rozbil, okrem toho že sa okúpal v studenej vode, musel chytať plávajúce brvná a na niektorom mieste plť znova „ zbiť ”. Potom sa pri ohni usušiť a dohnať ostatných. Často z rozbitej plte brvná pochytali ostatní pltníci aj niekoľko kilometrov od miesta, kde sa rozbila.

Stávalo sa, že s plťou vybehli aj na plytčinu. Potom nezostávalo iné len sa povyzliekať, zobrať do rúk drúky, poskákať do studenej vody a plť dvíhať. Aj v takýchto prípadoch si však navzájom pomáhali tak, že takúto plť uviazali o ďalšiu a snažili sa ju strhnúť po prúde. Občas sa stalo aj nešťastie, čo však bolo zriedkavosťou. Ale predsa sa na Hrone všeličo udialo. Aj mojej mamin starý otec, ktorý pochádzal z Horných Opatoviec sa na Zvolenskej Filargónii utopil. Na jeho plť sa nasunula ďalšia, ktorá ho stlačila pod vodu o dno rieky. Pochovali ho potom vo Zvolene. Bolo to jedno z veľmi nebezpečných miest pre pltníkov na Hrone.

Otec si vo svojom zápisníku poznačil, že koncom mesiaca marca v roku 1924, boli veľké dažde. Hron bol vyliaty a lúky zaplavené vodou, takže aj „ pltnica ” sa začala skoro na jar, keď voda bola ešte veľmi studená. Už ako remeslo ovládajúci 21 ročný predník aj s ostatnými Lovčanmi, vtedy využili dostatok vody a začali splavovať plte. Na Horehronie sa vždy vyviezli perzónkou- osobným vlakom.

• Prvú plť v tomto roku splavoval z Banskej Bystrice na Lehér, spolu so zadníkom, Laukom Bojom – Bojovie, ktorý bol od otca starší o 20 rokov. Na „trovu” ( útratu) si zobral 60,- Kč.

● Na druhej ceste, znovu z Banskej Bystrice splavoval plť spolu s Bojom ale len po

lovčianske Kolčovanisko, poznačil si „ prišli ma ňanka vymeniť” .Plť splavili do

Hronskej Kamenici. Na trovu si zobral 60,-Kč.

• Tretia cesta z Banskej Bystrice do Hronskej Kamenici, tiež s Bojom. Na trovu si zobral 60,- Kč.
• Štvrtá cesta z Banskej Bystrice do Kamenína so zadníkom Bojom. Na trovu si zobral 40,- Kč.
• Piatu cestu z Banskej Bystrice do Kamenína išiel s Jánom Švehlíkom – Majneje. Na trovu si zobral 60,- Kč.
• Šiesta cesta bola zo Šalkovej do Kiveždi znova so Švehlíkom Jánom. Na cestu si zobral 60,- Kč.
• Siedma cesta bola zo Šalkovej do Hronskej Kamenice. Spoločníkom mu bol Jano Kabina – Beneje. Na trovu si zobral 60,- Kč.

• Ôsma cesta bola znova zo Šalkovej do Hronskej Kamenice spolu s Jánom Kabinom. Na cestu si zobral 60,- Kč.

Zo súpisu ciest vidieť, že rok 1924 bol na pltiarku, teda aj zárobok dobrý, keď na jar mohli po Hrone urobiť 8 ciest. Aký bol presne zárobok, to sa mi nepodarilo zistiť. Ale otec spomínal že to bolo dobré prilepšenie pre neho, ale najmä pre rodinu, lebo vtedy „hotové” peniaze nebolo kde zarobiť.

Odovzdávanie pltí bolo na vopred určenom mieste za prítomnosti faktora, ktorý vždy po každej ceste, za zvezenie dreva zinkasoval peniaze. V dedinskej krčme sa potom obyčajne každému na ruku vyplácalo tak, ako bolo vopred dojednané. V krčmách, ked pristali s plťami Lovčania vždy bývalo veselo, najmä ak platil faktor. Ale ak vraj faktor neplatil bolo vraj ticho ako v hrobe. Takto posmešne však rozprávali len faktori. Každý si doprial jedlo a niekoľko pohárikov tvrdého alebo vína.

Cesta domov bola osobným vlakom, treťou triedou, kde si obyčajne aj pospali. Ak pltníci predpokladali že v tej jari bude viacej ciest, mohli si vybaviť Pltnícky preukaz na zľavu cestovného z Brezna do Hronskej Kamenice. Bolo to však aj trochu komplikované, lebo na preukaze musela byť fotografia a tú mohli získať najbližšie v Žarnovici. Ale fotografie si dávali robiť aj pri ceste pre plte v Banskej Bystrici. Niektorí pltníci si vkladali preukazy do malých fliaš pre prípad, aby ju nezničili ak sa aj s plťou vykúpu vo vode.

Otec spomínal že na pltiarku chodil od svojich 18 rokov (1921) každý rok, okrem rokov keď bol na vojenčine, až do mája roku 1928, keď odišiel za prácou do do Francie.

Pltnícky preukaz L. Koštu z Lovče

 Po dlhé roky pltiarky sa stalo aj mnoho zaujímavých, zábavných ale aj smutných príhod. Otec s úsmevom spomínal na príhodu ktorá sa stala na ním splavovanej plti po Hrone do Kamenína. Pltníci si medzi stravou v hatyžáku viezli na potúženie aj prochockú pálenku - ražovicu. Keď však vtedy otec fľašu s pálenkou vyberal tá sa mu vyšmykla z ruky, spadla na brvná a fľaša sa rozbila.  Keď to uvidel zadník Lauko, zvalil sa bruchom na zadnú časť plte a začal piť z Hrona. Keď sa postavil, zakašľal, spak ruky(opakom) si utrel ústa a zakričal: „Ešte razila!“ Nuž, vtedy sa mohli bez obáv aj z Hrona vody napiť.

     Ďalšia príhoda sa stala po splavovaní vo veľkom daždi, keď boli pltníci celkom premočení. Pred večerom odstavili šesť pltí pri dedine Bíňa. Potrebovali sa povyzliekať a šatsto si ako – tak vysušiť. Niekto navrhol aby išli požiadať o prespanie do mlyna. Mlynár im však ponúkol na nocovanie akýsi prístrešok s čím chlapi neboli spokojní a nasťahovali sa mu do mlynice. Mlynára presviedčali že sa potrebujú nie len vyspať, ale si aj šatstvo ako tak povysúšať. Začal im po maďarský nadávať a robil krik že ide zavolať “ bíro“, teda richtára.   

     Chlapi sa povyzliekali, políhali si na drevenú podlahu a zakryli sa širicou čo bolo lepšie ako pod vŕbou pri Hrone. Mlynár sa po nejakom čase vrátil aj s miestnou vrchnosťou s „bírom“. Ten na nich hneď pri príchode po maďarský nakričal, že im rozkazuje a že on je „bíro“ aby sa pratali a podobne. Chlapi rozumeli veď po maďarský sa ak-tak vedeli porozprávať. Vtom spod širice vyskočil polonahý Štefan Sedliak, schmatol richtára okolo pása a prasol ho o vrecia z múkou ktoré tam boli naukladané a zareval po maďarský: „ Ty si bibas, nie býro, ja som ruský legionár“. To zabralo a situácia sa zrazu zmenila. Domáci páni sa upokojili a odišli. Ráno sa mlynárovi poďakovali podali si ruky a išli splaviť plte na poslednom úseku do Kamenína.

V roku 1919 navštívil Pohronie prezident I. Československej republiky Tomáš Garyk Masaryk a tiež sa plavil dolu Hronom na slávnostne vyzdobenej plti. Údajne pod Šášovským hradom ho pohostili pivom, ktoré sa chladilo v tom čase ešte v existujúcich hradných pivniciach.
Pozrime sa, čo sa podarilo zachovať v spomienkach ľudí z nášho kraja na túto profesiu. Pán Z. Dodek, ktorý spísal históriu pltníctva v lokalite Sv. Kríž nad Hronom: "... Pri sklade dreva, ktorý stál pri ceste do Ladomera stála aj drevená budova kancelárie drevoskladu a ubytovňa pre pltníkov, ktorí tu zbíjali plte. Medzi najznámejších pltiarov na rozhraní 19. a 20. storočia v Kríži patrili Jozef Oťapka "šikovateľ" a Štefan Hurtík (Koláreje) "faktor". Faktor vlastne zjednával prácu pre pltníkov, ale aj naloženie plte tovarom a odovzdanie tovaru v cieli cesty.
Plte zbíjali väčšinou chlapi zo susedných dedín (najmä z Lovčice a Trubína). Na Hrone v krížskom "Otoku" bol prístav pre plte, na mieste zvanom "Pod zámočkom" oproti opatovskému mlynu. Plte spúšťali na Turíce, keď bol v Hrone dostatok vody. Naraz sa plavilo 30 - 40 pltí. Pltníci z Kríža a okolitých dedín pltili drevo v službách drevárskych spoločností (Nathan Klein, fa Lichtenstein Wilczek) až do 1. svetovej vojny."
Zaujímavé sú aj spomienky Kuba Dubovského z Lovče, ktoré zachytil P. Truben. K. Dubovský pochádzal zo starej pltníckej rodiny: "Cez leto sme chodievali na pltiarku a v zime do hôr robiť okolo dreva. Keď sme išli do Brezna plte spúšťať, gazdiná nám napiekla čerstvého chleba a nabalila nám ho do kapsy. Mal nám trvať na celý týždeň. Prvú zastávku sme mali na Hronskej, potom v Radvani a potom v Brezne. Chodievali sme najradšej bosí, ba niektorí pltiari ani krpce nenosili so sebou, aby boli ľahší v chôdzi.
V Brezne sme plte robili pri Hrone z dlhých brvien, a to bez jediného železného klinca. Plť urobená z 10 - 15 brvien uniesla hodne dreva. Aj dosky sme kládli na plte, k tomu ešte hodne guľatiny. Kormidlo sme zavŕtali vpredu i vzadu. Predník a zadník museli byť mocní chlapi.
Keď bolo menej vody v Hrone, plť nám zastala na štrku. Bolo sa treba vyzliecť z kabanice, vojsť i do studenej vody a tlačiť plť. Ej, veru mnohí moji vrstovníci museli za tlačenie pltí zaplatiť životom. Ťažký veru bol chlebíček pltiarčenia."
Podobné spomienky nám zanechal aj Ing. Štefan Tesák, ktorého otec vykonával pltnícku prácu spolu s roľníckou a vždy na jar, keď bol v Hrone dostatok vody, išiel na plte - najďalej sa dostali do Štúrova. Bolo to už však v čase, keď dopravnú činnosť vykonávala aj železnica a pltnícka práca upadala. Pltníci mali už svoje stabilné prístavy, v ktorých nocovali, napríklad pri Revištskom Podzámčí, kde je aj dnes výhodné prístavisko výletných člnov. Samozrejme, že nebolo nejakým neobyčajným nešťastím, že plť sa po náraze na plytčinu rozbila. Vtedy bolo najvýhodnejšie dopravovať drevo, z ktorého bola plť zložená, no a keď pltníci museli pracovať v jarných studených vodách, určite tu nebola núdza o nemoci z podchladenia.
Pltnícka práca postupne zanikla pred druhou svetovou vojnou. Z pltníctva, ktoré na Hrone žilo a dnes je vlastne zabudnuté, nám z týchto spomienok zostávajú dve dobre znejúce slová - chodievali sme na "pltiarku" a ďalej "pltili" sme rôzne materiály. Poetické slová, ktoré už niet na čo používať.
Pre využívanie vôd Hrona však nastalo nové obdobie, ktoré prinieslo zakladanie priemyslu na Slovensku.
Voda z Hrona sa začala technologicky používať v závodoch budovaných pri Hrone. Súčasne rástli aj mestá, ktoré stále viac využívali čistú vodu a znečistenú ju v mnohých prípadoch vypúšťali do Hrona. Pre rieku to bola malá tragédia - voda sa oteplila, rieka zarastala trávou, vytratili sa ušľachtilejšie ryby a tie, ktoré zostali, bolo cítiť ropou. Stratil sa aj spomínaný sumec, ale už pred ním tu neboli pstruhy. Navyše sa začalo aj s úpravami toku a taký prírodou vynútený tvar, ako meandre Hrona, bol nahradený vyrovnaným tokom, ktorý už bol regulovaný kresanými kameňmi. V súvislosti s výstavbou Závodu Slovenského národného povstania sa vyrovnalo koryto Hrona a Lutilského potoka v dĺžke 2300 m. To všetko menilo Hron. Zo starého toku Hrona vzniklo v Žiari nad Hronom mŕtve rameno.
Závody vybudované v bezprostrednej blízkosti Hrona, ktoré boli priamo napojené na rieku, často vypúšťali znečistené vody, dokonca niekedy aj kontaminované jedovatými látkami. Otravy rýb boli v 60. a 70. rokoch časté. Zvlášť negatívne v tomto smere pôsobila najmä vybudovaná Biotika v Slovenskej Ľupči. Problémom bol aj vzrast počtu obyvateľov v mestách s nedostatočnou kapacitou čistiarní odpadových vôd. Mesto Žiar nad Hronom nemalo vôbec čističku odpadových vôd.

Rozvodnený Hron roku 1974, v pozadí Šibeničný vrch

Veľmi nepríjemná havária na rieke Hron v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého v ZSNP, sa odohrala v noci z 20. na 21. januára 1988, keď pri čerpaní odpadového hnedého kalu došlo k roztrhnutiu potrubia a hnedý kal, aj s alkalickými roztokmi, sa dostal do Hrona. V ZSNP bola táto havária spozorovaná až o 5.30 hod. ráno a podľa udania zodpovedných pracovníkov vniklo do rieky okolo 100 m3 tohto materiálu. Tento materiál silne znečistil rieku Hron a voda sa premenila na červený tok (známe boli ironické poznámky novinárov, že tu by bolo vhodné nakrúcať filmy o Indiánoch, napr. Príbeh červenej rieky). Zafarbená voda prešla po koryte Hrona až do levického okresu. Pri chemických analýzach sa prejavila v Hrone vyššia alkalita, ale podľa správ nebol spozorovaný úhyn rýb, ani ostatných vodných živočíchov a rastlín.
Posledné roky znamenali postavenie čističiek vôd vo veľkých mestách a závodoch, ale súčasne sa znižovala aj spotreba technologickej vody.
ZSNP venoval technickým opatreniam na znižovanie spotreby vody mimoriadnu pozornosť a aj pri neustálom zvyšovaní výroby sa spotreba znížila z 25 000 m3/rok v roku 1960 na 6000 m3/rok.
Tým sa zlepšila aj kvalita vody v toku, vrátili sa ryby, vtáky, zatiaľ však nikto neohlásil chytenie rekordného sumca.
Na Hron sa už nevrátia plte, ale Hron je najideálnejšia rieka na jej splavovanie vodnými turistami, pre ktorých sú tu už v sparných letných dňoch aj v Žiarskej kotline pripravené táboriská (Jalná, Lovča, Revište).
Vráťme sa ešte k filozofickým úvahám Marka Aurélia, ktoré napísal pred viac ako 1800 rokmi na brehoch Hrona:
"Je jeden svet zo všetkého sa skladajúci, jeden Boh cez všetko prenikajúci, jedna látka a jeden zákon. Ak je vo svete cudzincom ten, kto nepozná, čo je v ňom, je práve tak cudzincom ten, kto nepozná, čo sa v ňom deje.
Kdekoľvek treba žiť, tam sa dá aj dobre žiť. Zháňať sa za nemožnými vecami je chorobné. Nijakým slovom ani činom nesprav nijakú krivdu. Pomáhaj ľuďom podľa svojich síl. Neblúď už viac! Lebo ani tak nebudeš môcť čítať svoje zápisky, ktoré si si odkladal na starobu. Miluj odbor, ktorému si sa vyučil. Keby si mal žiť aj tritisíc, ba aj tridsaťtisíc rokov, i tak si pamätaj, že každý stráca len ten život, ktorý prežíva a prežíva len ten, ktorý stráca. Teda najdlhší a najkrajší život je jedno a to isté. Bolesť nie je neznesiteľná ani večná, ak si pripomenieš, že má svoje hranice a nebudeš ju zveličovať. Hoci Hippokrates vynašiel lieky proti mnohým chorobám, predsa sám ochorel a umrel.
Vystúpil si na loď, plávaj, pristál si, zostúp!
Rozmýšľaj o tom, že toľkí lekári už umreli, hoci predtým sa sami mračili nad chorými. Koľkí astrológovia, hoci predpovedali smrť iným akoby niečo veľké, koľkí filozofi, hoci mali desaťtisíc dišpút o smrti a nesmrteľnosti, koľkí vodcovia, hoci dali mnohých popraviť, koľkí tyrani s hroznou nadutosťou, akoby sami boli bývali nesmrteľní, zneužívali moc na ľuďmi a umreli. Preto prejdi v zhode s prírodou onú bezvýznamnú krátku chvíľu a odíďte zo sveta zmierení, akoby zrelá oliva pri padaní dobrorečila zemi, ktorá ju priniesla a ďakovala stromu, ktorý ju splodil."
Slovenský spisovateľ V. Zamarovský si z diela Marka Aurélia vybral jednoduchšie úvahy:
"Všetko ľudské je dym... Ľudský život je okamih; podstata života je neustála činnosť... Osud je záhadný, sláva premenlivá... Život je boj a putovanie cudzinou... Preži tento okamih (života) v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil... Všetko podlieha zmene. Ty sám si tiež v procese ustavičného zanikania a čiastočného odumierania. Tak aj celý svet."
Len pre zaujímavosť, toto dielo nebolo nikdy vydané, našlo sa v pozostalosti cisára Marca Aurélia, ktorý umrel v roku 180 vo Viedni pri morovej epidémii.
Silná filozofická úvaha na záver rozprávania o Hrone, ale určite pravdivá. Spočítajme ešte, koľko vody prešlo od tých čias v Hrone, keď túto úvahu skladal slávny Marcus Aurelius. Teda 2006 mínus 172 znamená 1834 rokov násobené priemerne 40 m3/ sec (v Žiari nad Hronom) vynásobené je to 2,309035 * 1013 kubických metrov vody, slovom 2,3 bilióna kubických metrov vody. Rezervou výpočtu sú priestupné roky, ktoré som nepočítal (aby bola tá rezerva) a bolo ich 457.
Hron preteká Žiarskou kotlinou naďalej a znova a znova prináša do nej život. Marcus Aurelius, ktorý našiel v týchto vodách filozofické myšlienky, pokračuje ďalej: "Maj rád ľudí, veď si od nich závislý tak, ako horný a dolný chrup, či ruky s nohami... Nehovorme nikdy, aký som nešťastný, že sa to stalo. Hovorme radšej som šťastný, že sa nestalo horšie..."